Pestrofarebné letné kvety dávno odkvitli a asi si už na ne nikto ani nespomenie.
Veď jeseň má svoje vlastné témy: nestále počasie, studený dážď, chlad...
A predsa.
Na lúke s nepokosenou, zvláčenou trávou,
ktorú každú noc „preorávajú“ ostré diviačie rypáky,
kvitne nevädza.
Stojí tam vyparádená ako v nedeľu do kostola.
Oblečená v trblietavých šatách, ktoré jej ušila studená ranná rosa.
***
Aj svet okolo nás niekedy vyzerá podobne...
Ako neudržiavaná lúka vydaná napospas nenažratým diviakom.
Našťastie aj tu ešte kvitnú nevädze...
P.S.
V nedeľu po deviatej ráno som vybehla na Dolinky (lúka nad našou záhradou)
s fotoaparátom v ruke.
Z Doliniek je dobrý výhľad na Štiavnické pohorie
a ja som chcela fotiť rannú hmlu, ako sa dvíha z okolitých kopcov.
V krátkych gumených čižmách som sa „brodila“ nepokosenou trávou,
obchádzala som čerstvo rozrytú zem, aj staršie jamy plné vody.
Hmla ma však sklamala.
Sedela na kopcoch ako pripečená.
Nie a nie sa zdvihnúť.
Tak som urobila pár iných záberov.
Nevädze som našla dve.
Jedna krajšia ako druhá.
Preto tu dávam obidve.
Niekedy som síce dosť „šetrný“ človek, najmä ak ide o úsmev či slovo,
no pri "zverejňovaní" fotografií nikdy nešetrím.
Kvapky rosy na steblách trávy a krehkú nevädzu
predsa nefotím každý deň... :)
- blog používateľa Margita Žiaková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač