Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou:
„Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“
On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“
Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu,
ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.
Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov.
Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde;
a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ – on to urobí.“
Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal:
„Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.
Mt 8, 5-10 (z evanjelia na dnešný deň)

***
Stotník je vojak, teda človek,
ktorý životné situácie neprežíva príliš emotívne,
ale pritom má oči a srdce na pravom mieste.
Vidí, že jeho sluha je ochrnutý a trpí, preto prichádza s prosbou za Ježišom.
Tak po vojensky,
ako keď svojmu nadriadenému podáva hlásenie o stave posádky, hovorí:
"Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí."
A vojak sa v stotníkovi nezaprie ani potom, čo mu Ježiš povie:
" Prídem a uzdravím ho."
Uvedomuje si, s kým má do činenia a s rešpektom hovorí:
"Pane, nie som hodný... ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie."

Stotník mal svoju skúsenosť a na nej postavil aj svoju vieru v Ježišovu moc.
A prekvapil Ježiša.
Aj my máme skúsenosti, na ktorých môžeme postaviť svoju vieru.
A možno tiež prekvapujeme Ježiša - tým, ako ľahko na ne zabúdame...