V lete sme absolvovali detský farský tábor. Tí, ktorí ho niekedy organizovali vedia, koľko energie je potrebné vynaložiť, aby deti mohli skonštatovať „bolo super, chceme ísť aj o rok“. Ten náš sa niesol v duchu Roku zasväteného života. Deti boli rozdelené do jednotlivých reholí, ktorých dejiny a pravidlá spoznávali. Nenútenou formou tak deti prirodzene prichádzali aj k otázkam spojeným s duchovným životom.
Pri jednom z výletov sa ma malé dievčatko pýtalo: „Pán farár a ako to bude v nebi?“ Na prvý pohľad nevinná otázka. Prirodzene vyplynula z toho, čo deti prežívali. Ozaj, ako bude v nebi?
Hoci by sme chceli na túto otázku odpovedať mnohými prirovnaniami typu húsenica a motýľ, či narodenie malého dieťaťa a jeho život predtým v maternici, musíme nakoniec skloniť hlavu pri krásnom konštatovaní, ktoré nám ponúka priamo Boh prostredníctvom svojho živého slova - Svätého písma. Ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Je dobré, ak sa deti pýtajú na nebo. Je dobré, ak majú mladí ľudia otázky o duchovnom živote. Znamená to, že sa o tieto skutočnosti zaujímajú. Zle je v okamihu, ak si prestávame klásť otázky. Ak sa nám javí, že už všetko vieme a na všetko máme odpoveď. A asi najhoršou alternatívou je, ak my sami dávame odpovede na otázky, ktoré nikto nekladie...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
