Drahí čitatelia, chcel by som sa s Vami podeliť v tomto krátkom článku s mojou zvláštnou skúsenosťou, ktorú neviem, či ste v tínedžerskom období zažili aj Vy. Už dopredu sa teším, keď mi napíšete, či ste niečo podobné okúsili. Jedná sa o skalopevné náboženské sebaurčenie, ktoré ma privádzalo niekedy až do trápnych situácií, kedy som v rámci kúsku intolerancie nevedel pochopiť, ako môže mať niekto iný náboženský alebo filozofický názor (svetonázor), než aký mám ja.
-

Viete, vyrastal som v neveriacej rodine, ktorá do kostola nechodí. Majú všetci síce katolícky krst, a hoci rodičia podporovali moju nezrelú vieru, sami boli nepraktizujúcimi s ľavicovou ekonomickou orientáciou – otec dokonca s materialistickým náhľadom na svet. Chcem týmto povedať toľko, že som ako mladučký pubertiak prichádzal často s bratmi alebo s rodičmi do konfrontácie, keď som ešte nechápal, že na ich konverziu budú nutné skutky, a nie slová. Ja som sa ich totiž snažil presvedčiť na katolícku vieru predovšetkým argumentáciou a slovami. Bol som miništrant a študoval som na cirkevnom gymnáziu, takže, ako som rástol, moja konfrontácia spôsobovala čoraz trápnejšie a horšie problémy.

Nejak podobne sa situácia vyvíjala, ako sa začal rozmáhať po roku 2000 internet a ja som sa dostal do virtuálneho sveta. Až tam som našiel skutočných odporcov katolíckej viery – v tom lepšom prípade protestanti, v tom horšom ateisti a antiteisti. To bola celkom iná situácia, pretože vo svojej rodine som sa stretával nie s odporom voči viere, ale s ľahostajnosťou – ich „kostol“ jednoducho „nebaví“ a nezaujíma. Tu som sa však stretol so skutočnými protiargumentmi voči kresťanstvu alebo katolicizmu. Pamätám si, ako som v čase gymnaziálnych štúdií viedol vo virtuálnom svete na diskusných fórach alebo na chatoch všestranný apologetický boj za „katolícku pravdu“. Na jednej strane ma to posilňovalo, lebo s každým protiargumentom som musel nájsť a pochopiť „náš“ argument – čiže som duchovne rástol. Na druhej strane to však mnohokrát nikam neviedlo a hádalo sa len preto, aby sa hádalo, nie aby sa našla skutočná pravda veci.
-

„A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16, 18-19)

Tento biblický výrok vo mne rezonoval celé tie tínedžerské roky. Nevedel som pochopiť, ako môže niekto nerešpektovať Petra a jeho autoritu (rozumej pápežskú autoritu). Nerozumel som, ako môže byť niekto neveriaci a byť materialistom alebo ateistom. Nedokázal som sa zmieriť s tým, že ľudia majú rôzne názory a vyzdvihujú práve tie svoje názory na piedestál tých najlepších, ba tých jediných správnych názorov, hoci boli odlišné od názorov mojich...

„Ako môžeš mať nejaký názor? Ako môžeš si uzurpovať právo na vlastný názor? Veď tým sa pripravuješ o jedinú pravdu, ktorá je v katolíckej Cirkvi! Dávaš sa dobrovoľne na cestu blúdenia, zatiaľ čo pri brehoch Cirkvi by si mal skalopevnú istotu, že pravdu dobre poznáš! Aj celá reformácia s Lutherom začala tým, že človek si uzurpoval právo na vlastný názor, odlišný od názoru Cirkvi!“ Joj, a takéto výčitky som v sebe hlboko prežíval. Smiešne, však? Alebo smutné...

Nechcem tým povedať, že som bol intolerantný a hádal sa s ľuďmi iného názoru „do krvi“ – to nie. Ale nemal som pre ich odlišné presvedčenie pochopenie – mrzelo ma, že pestujú odlišný svetonázor, ktorý som akosi prirodzene považoval za scestný.

V polemikách som nikdy neustúpil od katolíckej pravdy a oponenti nikdy neustúpili od svojej pravdy. Preto som musel dospieť k prehodnoteniu svojho prístupu k veci a takpovediac som musel vyzrieť. Nastal čas pre pozdvihnutie sa na novú názorovú úroveň. :-)
-

Teraz – koncom apríla – budem mať dvadsiate tretie narodeniny a skutočne s týmto vekom, ktorý už má od tínedžerskeho búrlivého veku aspoň ako-taký odstup, zažívam postupne sa rozmáhajúcu zmenu vo vnímaní druhých. Súvisí to zaiste aj s mojím štúdiom filozofie – v škole sa totiž učíme o všemožných filozofických prúdoch a názoroch, v ktorých sa pri hľadaní pravdy dá akurát tak stratiť (no i tak je to veľmi užitočné poznanie). Toto štúdium a tento vek zásadne podkopal môj prístup k svetu a k iným názorovým končinám.

Neviem, či sa môžem v pravom zmysle slova vyhlásiť za tolerantného – to by bolo asi odvážne tvrdenie. Keď sa naskytne príležitosť diskutovať a obhajovať katolícke učenie, stále som pripravený polemizovať. Ale už sa tak nedeje na pozadí myšlienky, že ten druhý ani nemá právo si myslieť niečo iné. Uvedomil som si, že aj moje katolícke presvedčenie je len názor či sústava názorov, nič viac. Aj ja mám len názor. A hoci môžem veriť, že môj názor je správny (inak by som ho predsa nezastával), už viem, že nemôžem odopierať druhým právo veriť, že ich vlastný názor je tiež správny. Žijeme jednoducho vo svete plnom rôznych hláv, rôznych civilizácií, rôznych ideológií a filozofických systémov, a môj katolícky systém je tiež len jeden diel do mimoriadne pestrej ideologickej mozaiky kultúrneho dedičstva ľudstva. Ak sa na vec pozriem z tohto uhlu, nezostáva mi ísť žiadnou inou cestou, než len cestou tolerancie.

Prečo a čo vlastne znamená pre katolíka tolerancia?

Sv. Peter nás vo svojom prvom liste vyzýva: „(Buďte) stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3, 15) To znamená, že sa máme usilovať argumentačne podporovať svoju vieru, doslova svoju nádej. Byť pripravení na diskusiu a polemiku a obhajovať kresťanské učenie. Takže otvorene diskutovať – k tomu sme povolaní aj z biblického prameňa. Avšak znamená takáto obhajoba intoleranciu voči inak zmýšľajúcim? Nie – všimnime si totiž tento výrok z deklarácie Dignitatis humanae z Druhého Vatikánskeho koncilu: „Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti.“ (KKC 1738) Tento výrok, myslím, priamo vyzýva k vzájomnej znášanlivosti, ktorá taktiež vyplýva z druhého hlavného prikázania lásky: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ (Mk 12, 29) Ak teda požadujeme slobodu vyznávať katolícke alebo kresťanské učenie pre seba, o čo viac musíme dopriať takúto formu slobody aj druhým! Opačný postup by bol prejavom pokryteckej neznášanlivosti. Samozrejme stále treba mať na pamäti ten Petrov výrok, ktorý implicitne zdôrazňuje, že, hoci súc tolerantní, nemusíme s názorom oponenta súhlasiť. Tolerancia neznamená súhlas s názorom druhého, ale jeho rešpektovanie v tom zmysle, že mu ho doprajeme.
-

ZÁVER

Ak by som to teda mal zhrnúť, povedal by som asi nasledovné. Vo svojom veku takmer 23 rokov a pri už dlhšom štúdiu filozofie som bol okolnosťami, ako i určitou formou zrelosti, dohnaný k zmene prístupu k inak zmýšľajúcim. Spoznal som (najmä vo virtuálnom svete) mnoho oponentov kresťanského alebo priamo katolíckeho svetonázoru a učil som sa v konfrontácii s nimi duchovne a apologeticky rásť. No, pochopil som, že cesta nevedie cez neustálu konfrontáciu, lebo každý je presvedčený o svojej pravde a vari nikto nehľadá pravú pravdu, ale sa skalopevne drží svojho názoru už len z princípu. Sv. Peter nás vo svojom prvom liste vyzýva, aby sme boli vždy pripravení „zdôvodňovať svoju nádej“, takže byť pripravený obhájiť sa je správne. Avšak ďalšia cesta mojej (našej) životnej púte nevedie cez hádky a ostré konfrontácie, ale len cez znášanlivosť a toleranciu.

Veľmi sa mi páči múdrosť istej mamičky na našom christneťáckom chate, ktorá navštevuje už dlhodobo katolícke chaty, a pritom je sama protestantka z dajakého zboru (neviem presne ešte z akého). Oslávila práve päťdesiatku, takže je na vrchole životnej zrelosti. A skutočne sa táto zrelosť nádherne prejavuje v jej tolerancii a v nadhľade ponad katolícko-protestantské škriepky. Isteže, aj ona občas diskutuje a aj sme spolu otvárali citlivé témy katolícko-protestantského sporu. Napriek tomu som u nej videl neuveriteľne príťažlivý pokoj – akoby svojou životnou múdrosťou bola úplne nad tým všetkým a tolerantne mala rada každého, aj katolíka. Veľmi ma to oslovilo, a hoci som ja ešte nedosiahol životnú zrelosť, chcem sa už teraz vydať na jej cestu – na cestu nadhľadu.

Držím aj Vám, drahí čitatelia, palce, aby ste tí z Vás, ktorí sa horlivo zaujímate o ateisticko-náboženské alebo katolícko-protestantské škriepky, postupne duchovne vyrástli a získali znášanlivý, láskyplný a všetkých objímajúci nadhľad. :-)
-