..Ešte mám v živej pamäti, keď som ako študent chodieval z Bratislavy domov. Spočiatku som cestoval každý týždeň a neskôr stále zriedkavejšie. V nedeľu podvečer som obyčajne odchádzal vlakom. Mama mi vždy nabalila jedlo nielen na cestu, ale i na niekoľko dní. Vždy ma odprevadila až ku dverám, dala mi krížik na čelo a pridala niekoľko slov na cestu, niekoľko praktických rád. Niekedy som dobre nevnímal obsah jej slov, pretože mi hlavou vírili myšlienky iného druhu, ale vo vlaku sa mi tie jej slová opäť vynorili z pamäti a cítil som, ako ma sprevádzajú i napriek tomu, že odzneli v minulosti.

V tomto týždni vstupujeme do obdobia Veľkého pôstu, ktorým sa každý kresťan pripravuje na prežitie najdôležitejších udalostí liturgického roka, tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na jednej strane túto pôstnu cestu prežíva každý človek sám, individuálne. Sám si ju naplánuje a sám ju realizuje. Ale na strane druhej žiaden kresťan nie je opusteným jedincom. Sprevádza ho Cirkev svojimi sviatosťami, ľuďmi, ktorí ho majú radi, ale i tými, ktorí ho predišli do večnosti. Skúsme si bližšie všimnúť týchto troch sprievodcov nášho duchovného života.

I. Sprievod Cirkvi

Samotným vstupom do Veľkého pôstu človeka takmer automaticky sprevádzajú udalosti, ktoré súvisia s liturgickým rokom Cirkvi, ku ktorým patrí pôst, pobožnosť krížovej cesty, istý druh askézy či sebazaprenia. Cirkev začína svoje sprevádzanie krstom, ktorý je začiatkom duchovného života. Je však len ako klíček, ktorý volá k rastu. Môže rásť iba vtedy, keď je zasadený v dobrej pôde zdravej náuky a tradície.  Každý dospelý kresťan sleduje svoju vlastnú duchovnú cestu, avšak nikto nemôže obdarovať sám seba. Napriek samostatnosti každý kresťan dostáva od Cirkvi dary, ktoré si sám nemôže dať. Ona je depozitárom zjavenia a tradície, sprostredkúva chlieb Slova a Eucharistie. Každý z nás potrebuje byť sprevádzaný Cirkvou, pretože bez tohto sprievodcu sa ľahko stane karikatúrou kresťanského života. Človek „samorast“ sa ľahko, naivne a nekriticky otvára negatívnym vplyvom. Neraz ho charakterizuje  silný individualizmus,  priorita sebarealizácie, ale i útek pred utrpením a bolesťou. Akékoľvek začlenenie do  kresťanského či farského spoločenstva, pravidelný liturgický a sviatostný život človeka takmer automaticky ochraňuje od týchto zavádzajúcich tendencií. Takto je Cirkev nenápadným spoločníkom každého kresťana a napomáha mu k jeho ľudskej a duchovnej zrelosti...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .