Božie slovo sa na začiatku pôstnej cesty obracia na Cirkev a na  každého z nás dvoma pozvaniami. Prvým je pozvanie sv. Pavla: «Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20). Nejde však len o dobrú otcovskú radu ani o odporúčanie. Ide o skutočnú prosbu a žiadosť v Kristovom mene: «V Kristovom mene prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom!‛» (tamtiež). Prečo taká slávnostná a dôrazná výzva? Pretože Kristus vie, akí sme krehkí a hriešni, pozná slabosť nášho srdca; vidí ho ranené zlom, ktoré sme spáchali a podstúpili. Vie, ako veľmi potrebujeme odpustenie, vie, že sa potrebujeme cítiť milovaní, aby sme konali dobro. Sami toho nie sme schopní: preto nám apoštol Pavol nehovorí, aby sme niečo urobili, ale aby sme sa nechali zmieriť s Bohom, aby sme mu dovolili nám odpustiť, s dôverou, pretože «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). On víťazí nad hriechom a pomáha nám znovu vstať z našich bied, ak mu ich zveríme. Je len na nás, či uznáme, že potrebujeme milosrdenstvo: je to prvý krok na kresťanskej ceste; je to vstup cez otvorené dvere, ktorými je Kristus, kde nás očakáva on sám, náš Spasiteľ, a ponúka nám nový a radostný život.

Môžu sa však vyskytnúť aj isté prekážky, ktoré zatvoria dvere srdca. Existuje pokušenie obrniť dvere, alebo spolunažívať so svojím hriechom, minimalizujúc ho a stále si ho ospravedlňovať v domnení, že nie sme horší ako ostatní. Tak sa však zatvárajú zámky našej duše a zostávame uzavretí vo vnútri, zajatcami zla. Ďalšou prekážkou je, ak sa hanbíme otvoriť tajné dvere srdca. Hanba je v skutočnosti dobrým prejavom, pretože svedčí o tom, že sa chceme odpútať od zla; predsa len sa však nikdy nesmie zmeniť na obavy alebo strach. A je tu ešte tretia nástraha – keď sa vzďaľujeme od dverí. Stáva sa, keď sa ukryjeme vo svojej biede, stále sa v nej prehrabávame, spájajúc medzi sebou negatívne veci, až kým sa neponoríme do najtmavších priepastí duše. Vtedy sa doslova stotožníme so smútkom, ktorý nechceme, klesáme na duchu a sme slabší pri strete s pokušeniami. To sa stáva, pretože zostávame sami so sebou, zatvárame sa a unikáme pred svetlom; a pritom nás oslobodzuje len Pánova milosť. Nechajme sa teda zmieriť, počúvajme Ježiša, ktorý hovorí tým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, «poďte ku mne» (Mt 11,28). Nezostať uzavretí v sebe, ale ísť za ním! Tam je odpočinok a pokoj...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .