...Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: „Boh na mňa zabudol“ – mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva – ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a častokrát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Prorok Jeremiáš nám dáva prvú odpoveď. Ľud vo vyhnanstve sa bude môcť vrátiť, aby uvidel svoju zem a zakúsil milosrdenstvo Pána. Je to veľké ohlasovanie útechy: Boh nie je neprítomný – ani dnes, v týchto dramatických situáciách, Boh je nablízku a koná veľké diela spásy pre tých, čo mu dôverujú. Nemôžeme upadnúť do zúfalstva, ale musíme mať aj naďalej istotu, že dobro zvíťazí nad zlom a že Pán zotrie každú slzu a oslobodí nás od každého strachu. Preto Jeremiáš prepožičiava svoj hlas slovám lásky Boha pre svoj ľud: «Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených» (31,3-4).

Pán je verný, neopúšťa, aby zanechal v skľúčenosti. Boh miluje bezhraničnou láskou, ktorú ani len hriech nedokáže zastaviť, a vďaka tomu sa srdce človeka napĺňa radosťou a útechou...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .