...Raz som počul jedno pekné príslovie: „Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti”. Toto je to, čo robí Ježiš. Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti. Stačí, ak na jeho pozvanie odpovedia so srdcom pokorným a úprimným. Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých, ale spoločenstvom učeníkov na ceste, ktorí nasledujú Pána, pretože uznávajú, že sú hriešnici a potrebujú jeho odpustenie. Život kresťana je preto školou pokory, ktorá nás otvára voči milosti.
Takýto spôsob správania však nie je vlastný tomu, kto sám seba považuje za „spravodlivého“ a nazdáva sa, že je lepší od druhých. Pýcha a povýšenosť nedovoľujú uznať si, že potrebujeme záchranu; dokonca bránia vidieť milosrdnú tvár Boha a konať milosrdne. Sú múrom: pýcha a povýšenosť sú múrom, ktorý bráni vzťahu s Bohom. A predsa, Ježišovou misiou je práve vyhľadávať každého z nás, aby uzdravoval naše rany a povolával nás nasledovať ho s láskou. Vyjadruje to jasne: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí» (Mt 9,12).
Ježiš sa prezentuje ako dobrý lekár! Ohlasuje Božie kráľovstvo a znaky jeho príchodu sú evidentné: uzdravuje z chorôb, oslobodzuje od strachu, od smrti a od zlého. Pre Ježiša nie je nijaký hriešnik vylúčený – žiadny hriešnik nemá byť vylúčený! –, pretože Božia ozdravujúca moc nepozná nemoci, ktoré by nemohli byť uzdravené; a toto nám musí dať dôveru otvoriť naše srdce Pánovi, aby prišiel a uzdravil nás. Keď Ježiš volá hriešnikov k jednému stolu, uzdravuje ich, pretože ich znovu obnovuje v povolaní, ktoré oni považovali za stratené a na ktoré farizeji zabudli – v povolaní k Božej hostine....
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
