...Skutky milosrdenstva sú nekonečné, každý so svojou osobnou stopou, s históriou každej tváre. Nie je to len tých sedem telesných a sedem duchovných vo všeobecnosti. Alebo radšej, tieto, takto očíslované, sú ako prvotnými surovinami – tými, čo prináležia samotnému životu – ktoré, keď sa ich ruky milosrdenstva dotýkajú a modelujú ich, každá z nich sa premieňa na dômyselné umelecké dielo. Dielo, ktoré sa rozmnožuje ako chlieb v košoch, ktoré rastie ponad pôvodnú mieru ako horčičné zrnko. Lebo milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Tieto dve dôležité charakteristiky: milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Je pravda, že zvyčajne myslíme na skutky milosrdenstva jednotlivo, jeden po druhom, ako naviazané na istý skutok: nemocnice pre chorých, jedálne pre hladných, ubytovne pre tých, čo sú na ulici, školy pre tých, čo potrebujú náuku, spovednice a duchovné vedenie pre toho, kto potrebuje radu a odpustenie...
Ak sa však na to pozrieme spoločne, posolstvo je to, že predmet milosrdenstva je sám ľudský život, a to vo svojej celistvosti. Náš samotný život, čo do „mäsa a kostí“, ktorý pociťuje hlad a smäd, potrebuje šaty, domov a návštevy, rovnako ako dôstojný pohreb, ktorý nikto nemôže dať sebe samému. Aj ten najbohatší, keď zomrie, zmenší sa na biedu a nikto za jeho sprievodom nenesie nákladný vozík. Náš samotný život, pokiaľ ide o „ducha“, potrebuje byť vychovávaný, usmerňovaný, povzbudzovaný, utešovaný – toto je veľmi dôležité slovo v Biblii: pomyslime na Knihu útechy Izraela u proroka Izaiáša.
Potrebujeme, aby nám iní radili, odpúšťali, podporovali nás a modlili sa za nás. Rodina je tá, ktorá tieto skutky milosrdenstva praktizuje spôsobom, ktorý je tak priliehavý a nezištný, že si to ani nevšímame, avšak stačí, keď v rodine s malými deťmi chýba mama, aby všetko išlo dole vodou. Najabsolútnejšia a najkrutejšia bieda je tá, keď je dieťa na ulici bez rodičov, napospas dravcom.
Prosili sme o milosť byť znakom a nástrojom; teraz ide o to „konať“, - znak a nástroj, teraz konajte!- a to nielen urobiť gestá, ale konať skutky, inštitucionalizovať, vytvárať kultúru milosrdenstva, čo nie je to isté ako kultúra dobročinnosti. To musíme rozlišovať. Dajúc sa do práce, môžeme okamžite pocítiť, že je to Duch, ktorý pobáda, dáva napredovať týmto skutkom. A robí tak používajúc znaky a nástroje, ktoré chce, i keď niekedy nie sme sami v sebe tí najvhodnejší. Navyše by sa mohlo povedať, že na vykonanie skutkov milosrdenstva si Duch vyberá skôr chudobnejšie nástroje, tie pokornejšie a menej významné, ktoré sami viac potrebujú ten prvý lúč božieho milosrdenstva. Toto sú tí, ktorí sa lepšie nechávajú formovať a pripraviť na uskutočnenie služby opravdivo účinnej a kvalitnej. Radosť cítiť sa „neužitočnými sluhami“ pre tých, ktorých Pán žehná plodnosťou svojej milosti a ktorých on sám osobne usádza za svoj stôl a ktorých ponúka Eucharistiou, je potvrdením, že sa pracuje na jeho skutkoch milosrdenstva...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
(Bazilika sv. Pavla za hradbami, 2. júna 2016)