...Pohovorme si teda o pýche. Pýcha je vážny problém, a to až tak vážny, že Sväté písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je „koreňom všetkých hriechov” (Ekl/Sir 9,15). Katolícka tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov – zvlášť, aby sa zvýraznili ich vzájomné vzťahy a prepojenia medzi nimi – je metafora stromu. Konáre, to sú jednotlivé hriechy, no kmeňom, z ktorého všetky tieto konáre vyrastajú, je pýcha.

Pýcha teda má – a vždy mala – medzi hriechmi prominentné miesto. Prečo? Niektorí hovoria, že pyšný človek je vlastne praktickým ateistom. Praktický ateista je horší ako ateista teoretický. Teoretický ateista popiera existenciu Boha. Praktický ateista však Boha uznáva, no v praktickom živote žije bez neho. Svojím životom dokazuje, že Boha nepotrebuje, ba dokonca že mu Boh prekáža. Samozrejme, keď nepotrebuje Boha, nepotrebuje ani ľudí. Pyšní ľudia majú veľké problémy s vybudovaním si dôverného a srdečného vzťahu k Bohu a k ľuďom. Ťažko im je nechať sa preniknúť myšlienkou, že by mohli byť na Bohu závislí, že by ho mohli potrebovať. Pyšný človek je kdesi v hĺbke svojej bytosti presvedčený, že nielen že on sám nepotrebuje Boha, ale dokonca že práve Boh je ten, ktorý potrebuje jeho. Čo je paradoxné, pyšný človek sa ani pred Bohom, ani pred ľuďmi neuzatvára. Nie, on ide aj k Bohu aj k ľuďom, ide k nim dokonca s úplne na seba zabúdajúcou láskou. Pyšný človek môže robiť - a to úprimne - dokonca také činy ako Matka Tereza v Kalkate. Čo je však pre neho problémom, je jeho mesiášsky komplex: to jest presvedčenie, že Boh ho potrebuje, a že i ľudia ho potrebujú. Pyšný človek nebude nikdy schopný prežívať úprimne modlitbu: Bože, zmiluj sa nado mnou. On si myslí, že skôr on je ten, ktorý by sa mal zmilovať nad Bohom....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .