Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

A ten, kto prvý prešiel touto cestou, je Ježiš. My kráčame cestou, ktorú on vyšliapal. Tým, kto nám otvoril bránu, je on sám, Ježiš. Svojím krížom nám otvoril bránu nádeje, otvoril nám bránu, ktorou vchádzame, aby sme kontemplovali Boha: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný».

Vráťme sa dnes domov s touto dvojitou spomienkou: so spomienkou na minulosť, na našich blízkych, ktorí nás opustili; a so spomienkou na budúcnosť, na cestu, ktorou pôjdeme. S istotou, a bezpečne, vďaka tej istote, ktorá vyšla z Ježišových pier: «Ja ho vzkriesim v posledný deň» (Jn 6,40).“

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .