Jeden kňaz spomína na chvíľu, keď mu zomrel otec. Keď cestoval domov autom na pohreb mysľou mu prebiehali myšlienky na otca, na roky mladosti strávené s ním, na rozličné udalosti, ktoré spolu zažívali. Zrazu z ničoho nič prepukol do plaču. Snažil sa ho potlačiť. Nešlo to. Naopak, plač sa stával stále silnejším. Slzy  mu tak stekali na košeľu, až bola celá mokrá. Nebol schopný šoférovať. Musel sa zastaviť na najbližšej pumpe a tam prečkať, kým mu plač neprestane.

Keď prišiel domov myslel si, že bude pevný a že ako kňaz, ktorý verí vo večný život, o tejto svojej viere vydá svedectvo. Nedokázal to. Keď sa stretol so svojou mamou a súrodencami, plač ho znova prepadol.

Žiaľ to je ako únos. Odborníci popisujú jeho prejavy, predpovedajú jeho fázy a odhadujú jeho trvanie. No toto sú ľudia, ktorí sa práve v tej chvíli nenachádzajú, alebo možno sa ani nikdy predtým nenachádzali v žiali. Ich vedomosti o žiali sú teoretické. Dáta majú z pozorovania iných ľudí. No keď človek zrazu náhle stratí milovaného človeka a do jeho duše prenikne bolesť a žiaľ, ako keby sa nečakane ocitol na okupovanom území. Každý vzdor alebo rozumové presviedčanie jeho samého je márne.

Toto je jeden z dôvodov, milí priatelia, prečo je tak silný evanjeliový príbeh z dnešnej nedele. Je to príbeh o Ježišovi, ktorého správa o smrti priateľa Lazára tak silne zasiahla, že ho emocionálne premôže a on od žiaľu prepukne do plaču. Prečo plakal? Preto, lebo Lazára miloval. Medzi Ježišom a Lazárom bola silná priateľská láska. Prečo plakali nad Lazárom Mária a Marta? Pre to isté, pre čo Ježiš: lebo Lazára milovali. Keby Ježiš Lazára nemiloval, bol by mohol mať o situáciu Lazára a jeho sestier tak nanajvýš záujem, no plač by tam určite nebol.

Tak je to aj v životoch našich. Istá mladá vdova sa vyjadrila: „Nikto mi nepovedal, že manželstvá sa končia buď rozvodom alebo smrťou!“ Čím hlbšia láska, tým hlbší žiaľ pri strate. Toto je pravda, na ktorú sotva kto myslí, keď sa rozhodne niekomu dať svoje srdce. A predsa nič nie je pravdivejšie, ako toto. V krehkom a pominuteľnom svete, v ktorom žijeme, platí, že začiatok našej lásky je zároveň semienkom nášho žiaľu. Keď sadíme lásku, sadíme i utrpenie. Spisovateľ Gabriel Marcel to vyjadril po svojom: „Keď ideme niekoho milovať myslíme si, že on nikdy nezomrie.“ No aj keď to nikto z nás nevypovie nahlas a my si to iba pošepneme v hĺbke svojho srdca, každý z nás predsa vie, že láska nás pripravuje na plač. Náš prvý bozk a naša prvá slza sú navzájom prepojené. Ak nechceš trpieť, potom sa rozhodni nemilovať – hoci otázkou je, či toto je riešenie. A často sa stane, že láska, ktorej sme sa chceli vyhnúť, si nás nakoniec predsa len nájde....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .