Minulý týždeň som bol v Detskom domove v Tŕní. Keďže riaditeľ tam práve nebol, rozprával som sa s pani, ktorá mi bola predstavená ako „vedúca“. Prišiel som sem s úmyslom opýtať sa či sú otvorení profesionálnej rodičovskej starostlivosti. Chcel som to zistiť preto, aby som vedel či má význam dať telefónny kontakt na toto zariadenie do letáku propagujúceho tento typ starostlivosti.

Pri rozhovore som sa dozvedel, že detský domov má tri fungujúce profesionálne rodiny a že ako povedala pani v detskom domove „majú celý stoh ďalších záujemcov“. Žiaľ problém je, že z týchto záujemcov sa tak ľahko profesionálni rodičia nestanú. Ide o to, že detský domov v Tŕní nemá prostriedky na vytvorenie nových pracovných miest. Keď som sa opýtal či by nemohli prepustiť zamestnanca – vychovávateľa a na jeho pozíciu umiestniť profesionálneho rodiča, odpoveď bola taká ako som očakával. Nedá sa to pokiaľ zamestnanec neurobí niečo, čo by bolo dôvodom na jeho prepustenie. Následne som sa teda spýtal, či by to nebolo možné ošetriť ako zmenu organizačnej štruktúry, ale aj na to som dostal zamietavú odpoveď. Nemal som zatiaľ čas bližšie preskúmať či sa to po legislatívnej stránke skutočne nedá alebo dá. Ak sa to ale ozaj nedá, potom je to smiešne smutná situácia. Na jednej strane je tu už pár rokov zákon, ktorý hovorí o tom, aby boli deti z detských domovov postupne premiestňované do profesionálnych rodín, keď sa však nájde väčší počet záujemcov, nie sú podmienky, aby sa deti z domovov do týchto rodín dostali. Asi by bolo potrebné vytvoriť v zákonníku práce určitú výnimku pre prepúšťanie vychovávateľov detských domovov, ak sa vyskytne záujemca o profesionálne rodičovstvo.
Naďalej teda platí, že detský domov v súčinnosti s inými orgánmi a inštitúciami nie je zariadenie, ktoré by komplexne slúžilo na sprostredkovanie pomoci deťom. Vďaka ministerstvu, jeho orgánom sociálnoprávnej ochrany alebo často aj vďaka vedeniam detských domovov sú detské domovy stále miestami slúžiacimi takmer výlučne pre uspokojovanie telesných potrieb detí a udržiavanie pracovných miest pre niekoľko vyvolených zamestnancov. Kvôli tejto skostnatenosti byrokratických inštitúcií, ktoré sa zmenili od čias totality výraznejšie len zovňajškom, je výsledkom najmä deformovanie osobností detí svojim nerodinným prostredím. Nech sa akokoľvek budú v detských domovoch a ich „rodinných bunkách“ snažiť rodinu napodobniť, vždy to bude miesto, ktoré rodinu nenahradí úplne a preto je detský domov patologické prostredie pre vývin dieťaťa.
Stále teda platí, že stačí, aby deti v domovoch mali plné brucho. Česť výnimkám. Táto starostlivosť trvá dovtedy, kým sa z nich nestanú z veľkej časti bezdomovci, zločinci alebo iní podobní asociáli. Je to ozajstná tragédia ak sú ľudia, ktorí by sa chceli starať o deti z domovov, chceli by im dať rodinu, aby mali tieto deti aspoň akú takú šancu na normálny život, ale kvôli chorému systému sa to nedá. A to preto, že systém je nastavený tak, že do značnej miery slúži viac pre ľudí, ktorým vyhovuje parazitovať na nešťastí opustených detí.