Zajtra má sviatok môj obľúbený svätý – Augustín. :-)
Ide sa piť, jesť a radovať! Ide sa na hostinu... Ale akú?
Augustín opisuje atmosféru jednej hostiny v jednom zo svojich raných spisov – ktoré sú mimochodom považované za najfilozofickejšie – ide o spis O blaženom živote (De beata vita). Po Vyznaniach u mňa vedie...
Augustín práve oslavoval narodeniny (13. november), pozval si k sebe žiakov Trygécia, Licencia, bratrancov Lastidiana a Rustika. Nechýbal tiež Augustínov brat Navigius, mama Monika a jeho syn Adeodatus.
A ako tak majú chlapi vo zvyku – mohli začať viesť múdre reči. Zaujímavé však je, že v debate má často rozhodujúce slovo Monika. Zaujímavé je to preto, že dnes máme pocit, že ženy sa dostali k slovu dosť neskoro, možno kdesi v 19. – 20. storočí. Monika vyvracia tento náš pocit a keď už chlapi nevedia kam z konopy, ona sa hlási o slovo a posúva debatu dopredu.

Augustínovu filozofickú hostinu vám ponúkam vo forme vo forme švédskych stolov. Berte si, čo uznáte za vhodné. Ale pozor! Buďte v jedení umiernení, nezostaňte ani hladní, ani presýtení...

Telo a duša
Naša skúsenosť nás učí, že pozostávame z tela a duše.
Telo aj duša potrebujú pokrm. Pre dušu je potravou chápanie a poznávanie vecí.
Jedným z dôkazov zdravia tela je, že nám chutí jesť. Podobne aj duša je zdravá, keď pociťuje hlad po jej vlastnej potrave. Predpokladom zdravia duše človeka je teda túžba.

Po raňajkách (úvode do témy) Augustín – ako sa na správneho hostiteľa patrí – prechádza na hlavnú časť hostiny, otvára hlavnú tému, ktorou je blaženosť.

Základná túžba – byť šťastný
Predpokladom zdravia človeka je - ako už bolo povedané - prítomná túžba po pokrme, telesnom a duchovnom.
Základnou túžbou duše každého človeka je byť šťastný. Na svete niet človeka, ktorý by netúžil byť šťastným. Svojím spôsobom máme potom všetci zdravé duše – do určitej miery. Každý však hľadáme svoje cesty k naplneniu svojej túžby po šťastí. Jednak – každý z nás má iný projekt, predstavu šťastia a napokon aj cestu k nemu.
Augustín sa snaží pojať do svojho filozofovania – hostiny – všetkých ľudí. Preto hovorí:

Pokladáte za blaženého človeka, ktorý nemá, čo chce? – Nie.
Teda, každý, kto má, čo chce, je blažený?
Monika: Ak túži po dobrom a má to, je blažený, ak však túži po zlom, je úbohý, aj keď to má.
(Monika sa zhodla s Cicerom, ktorý sa v stratenom spise Hortensius vyjadril: Tí, čo žijú, ako sami chcú, sú blažení. No to nie je pravda. Veď chcieť, čo sa nepatrí, je práve veľmi biedne. Nie je natoľko nešťastím nedosiahnuť, čo chceš, ako chcieť dosiahnuť čosi nežiadúce.)

Teda: Nikto nemôže byť blažený, kto nemá, čo chce, ale ani nie každý, kto má, čo chce.

Každý, kto nemá, čo chce, je biedny. Čo si má teda človek zaobstarať, aby bol blažený?
- Také čosi, čo môže mať kedykoľvek. Musí to byť stále, nesmie podliehať rozmarom osudu ani závisieť od náhody. Lebo čo je smrteľné a pominuteľné, nemôžeme mať, kedykoľvek chceme a ako dlho chceme. A aj keď sa veľa ľudí zdá byť šťastnými z vlastnenia pominuteľných vecí, je to zdanie, pretože nemôže byť šťastný ten, koho sužuje strach – strach zo straty milovanej veci.

Boh
Je ten, čo je večný a stále trvajúci. A kto má Boha, je blažený. Jeho strácame iba keď ho sami opúšťame. Nikdy neodchádza a my sa k nemu predsa tak ťažko vraciame. (Porov. Conf. VIII, 3) Boha teda nemôžeme stratiť proti svojej vôli.

Kto má Boha? (=Kto je blažený?)
Licencius: Boha má, kto dobre žije.
Trygécius: Boha má, kto robí, čo Boh chce.
Adeodatus: Ten má Boha, kto nemá nečistého ducha.

Dobre žiť, to nie je nič iné ako robiť, čo sa Bohu páči. (-Rozkáž mi, čo chceš a daj mi silu urobiť, čo žiadaš!)
Boh chce, aby sme ho hľadali. Možno tvrdiť, že kto hľadá Boha, zle žije? -
Monika: Nik nemôže dôjsť k Bohu, ak ho nebude hľadať.
Augustín: Lenže kto len hľadá Boha, ešte k nemu nedošiel, aj keď dobre žije. Preto nie každý, kto dobre žije, má Boha...
Monika: (Kto len hľadá Boha, hoci Ho ešte nemá, nie je ani bez Neho.) Niečo iné je mať Boha a iné nebyť bez Boha. Čo je teda lepšie, mať Boha, alebo nebyť bez Boha?
Augustín: Kto dobre žije, má Boha, ale aj jeho priazeň, kto zle žije, má tiež Boha, ale znepriateleného. Kto však hľadá, a zatiaľ ešte nenašiel, nemá ho ani priaznivého, ani znepriateleného, no nie je bez Boha.
Každý, kto už našiel Boha a má aj jeho priazeň, je blažený; každý, kto Boha hľadá, má síce jeho priazeň, ale ešte nie je blažený, a konečne, kto sa neresťami a hriechmi odcudzuje Bohu, nielenže nie je blažený, ale ani nežije v Božej priazni.

Nedostatok = bieda, tj. opak blaženosti
Licencius: Niet väčšieho a horšieho nedostatku ako nedostatok múdrosti a komu nechýba múdrosť, tomu nechýba ani nič iné.
Duchovnou biedou nie je nič iné ako hlúposť. Nedostatkom trpí ten, kto nemá múdrosť.

Kto netrpí nedostatkom? (Ten je múdry a blažený.)

Hriešna duša je hlúpa a všetky jej neresti sú zahrnuté v slove hlúposť.

Všetko, čoho je priveľa, alebo primálo, trpí nedostatkom, lebo nemá mieru. Mierou duše je však múdrosť. Múdrosť je protivou hlúposti a hlúposť je nedostatok. Protivou nedostatku je plnosť. Múdrosť je plnosť. V plnosti je však miera. Miera duše je v múdrosti.

Byť blažený nie je nič iné ako nemať nedostatok, tj. byť múdry. Múdrosť je mierou ducha, ktorou sa udržiava v rovnováhe, aby nevybočil do nadmiery, ani aby sa nedusil pod ňou. Vybočuje však do hýrivosti, vládychtivosti, pýchy a podobných nerestí, duša nemiernych a biednych si tým získava domnelú radosť, potešenie a moc. Dusí sa však v strachu, súžení, žiadostivosti a v iných nerestiach, pre čo aj sami biedni pokladajú ľudí za biednych.

Každý, kto je blažený, má svoju mieru, tj. múdrosť.

Akú inú múdrosť však nazvať múdrosťou, ak nie múdrosť Božiu. Syn Boží je práve tou Božou múdrosťou. Každý, kto je blažený, má Boha...

Zmysel pre mieru nás napomína určiť pre našu hostinu nejakú časovú hranicu... Vo všetkom treba zachovávať mieru a milovať ju, ak nám záleží na našom návrate k Bohu...