...Neraz sa z úst dnešného človeka vyderie povzdych: Žijeme ťažké časy. Niektorí ľudia sa pýtajú: Čo máme robiť? Veď takúto situáciu sme ešte nezažili. Odpoveď duchovných otcov by bola jednoznačná: Nerob nič iné ako to, čo si robil doteraz. Sv. Ignác odporúča v čase nepokoja – v čase dezolácie nerobiť žiadne rozhodnutia, pretože akékoľvek rozhodnutie by sme v stave vnútorného nepokoja urobili, celkom isto bude zlé. Púštni otcovia by poradili to isté a možno by odporučili jedinú aktivitu, ktorá je v takýchto prípadoch užitočná: hlbšie preskúmanie svojho vlastného vnútra, vlastného srdca. V nútenej izolácii, ktorú niektorí prežívajú, sú na to ideálne podmienky. Naše srdce je jediná realita, ktorú máme plne v moci, a ktorou môžeme podstatne prispieť nielen k zmene nášho vnútra, ale i k zmene nášho najbližšieho okolia. To sa nám však podarí len v tichu a samote.
Dnešný človek pozná veľmi dobre osamelosť, ale nepozná samotu. Pozná stavy izolovanosti, opustenosti a nezáujmu iných, ale nepozná tichú radosť osamelých miest.
Skúsme si všimnúť niekoľko aspektov dobre prežívanej samoty, ktoré vychádzajú z tradície púštnych otcov.
1. Samota
Čo je vlastne samota? Nie je to smutná osamelosť.
U púštnych otcov sa stretávame s izolovanými miestomi, na ktoých žili pustovníci. Boli to pustovne, kde títo ľudia poznávali pravdu o sebe samých i o Bohu. Avšak pustovňu do istej miery potrebuje každý človek, ak chce hlbšie nazrieť do svojho vlastného vnútra. Nejde natoľko o vonkajší priestor, i keď i ten je potrebný. Je to skôr vnútorný odstup od rušivých vecí. Je to viac stav, nie miesto. Dá sa prežiť nielen v samote domácnosti, ale i v tichu auta, v ktorom sa vraciame z práce, zablokovaní v nekonečnej kolóne áut, alebo v dlhom rade pred lekárňou či obchodom. I takýto priestor sa môže stať miestom vnútorného ticha, samoty a nie nevyhnutne miestom hnevu a nervozity.
Mnícha a pustovníka necharakterizovalo putovanie z miesta na miesto, ale putovanie do jeho vlastného vnútra. Ticho a samota sú predovšetkým postojmi mysle a srdca. Je to vnútorný pokoj, ktorý si treba strážiť a neraz dokonca vydobyť. Žijeme tiež v dobe neuróz, strachu, obáv, psychoterapie, liekov na upokojenie i na zlepšenie nálady.
Vnútorné ticho a odstup od vecí je prirodzeným liekom ktorý nie len uzdraví, ale otvára i nové cesty a riešenia. Podobne, ako hodnotným slovám predchádza mlčanie, tak uváženým skutkom predchádza čas izolácie a samoty.
2. Pokušenia
Pustovníkov vždy prekvapilo, koľko rušivých momentov sa zrazu objavilo v samote. Od pochybností o jej užitočnosti, cez nevyhnutné povinnosti, ktoré treba práve teraz riešiť. Neskôr objavili prítomnosť duchovných síl, ktoré ich od cesty do vlastného vnútra jednoducho odvádzali. Každá duchovná cesta sa stretáva s prekážkami, ktoré nemajú len prirodzený pôvod. Púštni otcovia hovoria o množstve duchovných prekážok a nástrah, ktorými zlý duch sťažuje a znepríjemňuje prežívanie užitočnej samoty.
Pokušenia môžu byť nepatrné, len akoby šuchot listov na strome, ale môžu mať podobu i silne rušivých momentov. Môžu prísť aj bez zvuku v rôznych maskovaných podobách, ale isté je, že prídu. Neraz majú podobu strachu a prílišných ľudských ohľadov, ktoré majú veľa podôb. Najčastejší z nich je strach zo zosmiešnenia či z pohŕdania. Ale i takéto obťažné putovanie do vlastného vnútra v konečnom dôsledku človeka formuje, vedie ho k pokore, ku kenosis – vzdaniu sa seba samého, k eliminovaniu vlastného egoizmu...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu.