Prvý aspekt: bolesť dneška.
Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze. Svetový deň chudobných, ktorý slávime, od nás žiada, aby sme neodvracali tvár na druhú stranu, aby sme nemali strach pozrieť sa zblízka na utrpenie tých najslabších, pre ktorých je dnešné Evanjelium veľmi aktuálne: slnko ich života býva často zatmené osamelosťou, mesiac ich očakávaní zhasol; hviezdy ich snov upadli do rezignácie a ich samotná existencia sa chveje. Toto všetko v dôsledku chudoby, ku ktorej sú často prinútení, ako obete nespravodlivosti a nerovnosti v spoločnosti vyraďovania, ktorá sa rýchlo ženie bez toho, aby si ich všimla a bez škrupúľ ich prenecháva ich osudu.
Na druhej strane však stojí druhý aspekt: nádej zajtrajška. Ježiš nás chce otvoriť nádeji, vytrhnúť z úzkosti a strachu zoči-voči bolesti sveta. Preto hovorí, že práve vtedy, keď sa slnko zatmie a všetko sa zdanlivo bude rúcať, on bude nablízku. V kvílení našich bolestivých dejín je budúcnosť spásy, ktorá začína klíčiť. Nádej zajtrajška rozkvitá v bolesti dneška. Áno, Božia spása nie je iba prísľubom pre druhý svet, ale rastie už teraz vo vnútri našich zranených dejín - máme srdce, ktoré ochorelo, všetci, všetci, sú to zranené dejiny - [Božia spása] si razí cestu medzi utláčaním a nespravodlivosťou sveta. Práve uprostred plaču chudobných Božie kráľovstvo rozkvitá ako krehké lístky stromu a privádza dejiny k cieľu, ku konečnému stretnutiu s Pánom, s Kráľom univerza, ktorý nás definitívne oslobodí.
Spýtajme sa teraz: čo sa žiada od nás kresťanov, zoči-voči tejto skutočnosti? Žiada sa od nás živiť nádej zajtrajška uzdravovaním bolesti dneška. Sú to veci vzájomne prepojené, je to tak? Ak nekráčaš cestou uzdravovania bolestí dneška, ťažko budeš mať nádej zajtrajška. Nádej, ktorá sa rodí z Evanjelia totiž nespočíva v pasívnom čakaní, že raz príde to zajtra, keď pôjdu veci lepšie: toto sa nedá; ale v uskutočnení prísľubu Božej spásy už dnes. Dnes, každý deň. Kresťanská nádej nie je totiž blažený optimizmus, ba takpovediac optimizmus nedospelosti, keď človek dúfa, že sa veci zmenia a medzičasom si ďalej ide svojím životom, ale každodenné budovanie konkrétnymi skutkami toho Kráľovstva lásky, spravodlivosti a bratstva, ktoré zahájil Ježiš.
Kresťanskú nádej napríklad nezasiali levita a kňaz, ktorí prešli okolo muža doráňaného zbojníkmi. Zasial ju cudzinec, Samaritán, ktorý sa zastavil a urobil gesto (porov. Lk 10,30-35). A dnes akoby nám Cirkev hovorila: „Zastav sa a zasievaj nádej v chudobe. Priblíž sa k chudobným a zasievajte nádej“. Jeho nádej, tvoju nádej a nádej Cirkvi. Od nás sa žiada nasledovné: byť uprostred každodenného rúcania sa sveta neúnavnými budovateľmi nádeje; byť svetlom, zatiaľ čo je zatmenie slnka; byť svedkami súcitu, zatiaľ čo okolo vládne nepozornosť; byť milujúci a pozorní uprostred rozšírenej ľahostajnosti. Svedkami súcitu. Nikdy nemôžeme konať dobro bez súcitu. Urobíme nanajvýš dobré veci, ale tie sa nedotýkajú kresťanskej cesty, pretože sa nedotýkajú srdca. To, čo sa dotýka nášho srdca, je súcit: priblížime sa, cítime súcit a robíme gestá nehy. Práve to je Boží štýl: blízkosť, súcit a neha. To je to, čo sa od nás dnes žiada...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu.
