Ahojte, tento rok máme stošesťdesiate výročie narodenia nášho Mons. Andreja Hlinku.
Ten v Ľudových novinách koncom 19. storočia, ako som sa na internete od pána Tomečka dočítala, napísal aj toto:
„Za krk o nohu stola priviazané teliatko odpočíva skoro na prostred izby. Vedľa neho sedí malé dieťa a hrá sa s ním. Mnoho ráz je tu, chúďa, pol dňa samo bez opatery. Matka, otec sú ďaleko od domu, pracujú v poli, na roliach."
V Hlinkovi neblčal len jalový hnev proti utláčateľom -- on sa modlil a pracoval, napríklad zakladal gazdovské spolky, rečnil...
Neblčal v ňom ani hnev na svojich. To by potom, ako videl to bábätko s teliatkom, dnes všelikoho napadlo. Niekedy, aspoň tam, kde bývam ja, počúvame -- to je slovenské, no... a dotyčný tým myslí, že je to pokazené, nevydarené. Ani čo by nebol hrdý na Slovensko. Jedna z úžasných vecí na Hlinkovi bola, že miloval svojich, Slovákov, napriek všetkému, presnejšie povedané, napriek mnohým veciam -- na nich samých i na ich neprajníkoch (tam najmä napriek prenasledovaniu). Tešme sa na zmŕtvychvstanie:)))
Ahoj