Aké zvláštne sú cesty Božie a ako veľmi im niekedy nerozumiem. Určite nie som sama. Zrazu sa nám zdá všetko úplne inak ako by sme si to predstavovali my. Vo väčšine prípadov mi Boh dal milosť poznať, prečo koná tak ako koná a prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Teraz však stojím na strane opačného mosta. S niektorými životnými situáciami je ťažšie vyrovnať sa. Hlavne, keď sa viníte zato, že ste azda neurobili dosť, aby ste niekoho zachránili. Keď sa viníte zato, že aj vašim pričinením možno niekto prišiel o niečo veľmi vzácne. Že ste nedokázali zabrániť... A možno Boh chce len jednoducho, aby sme stáli pri človeku, ktorý tu ostáva. A to je našou úlohou. Nie všetko nám je hneď jasné a nie so všetkým sa vieme hneď zmieriť. Dôležité je však dať to do Božích rúk. Odovzdať všetku bolesť a všetko, čo nás trápi- JEMU. A milovať. Milovať svoj kríž, svoje bremeno ako Ho miloval napr. sv. Ján Maria Vianney. Predsa v utrpení sa najviac približujeme Ježišovi. Vtedy je pri nás najbližšie. Určite je vám známy nasledujúci príbeh: ,,Keď som prišiel do neba, Boh mi ukázal ako som kráčal svojím životom. Ukázal mi moje kroky v piesočnatej púšti a vedľa mojich hneď svoje. Kráčal so mnou. Hneď som však zosmutnel, pretože som si všimol, že v najťažších situáciách môjho života som kráčal sám. Boli am len jedny stopy. Nato mi Boh povedal: Práve vtedy som Ťa držal na pleciach.“
Áno, takto je to v jednoduchom príbehu a takto je to aj v inom nazývanom život. Keby si tak všetci ľudia dokázali vo svojom nešťastí uvedomiť Tvoju blízkosť Pane. Tvoju potechu, Tvoj nežný pohľad, pohladenie, dotyk srdca... Si pri nás tak blízko a Tvoja neutíchajúca dobrota je nielen balzamom pre naše strápené duše, ale aj nádejou na niečo krajšie, lepšie, dôležitejšie alebo jednoducho iné... Možno nás Boh chce priviesť k dopusteniu, možno chce vyliečiť naše rany, alebo túži potom aby sme Mu otvorili dvere nášho srdca. Áno možno chce len to jediné. Aby sme Mu dovolili nás ľúbiť. Tak či onak, ten ktorý nás stvoril vie, čo je pre nás najlepšie...