podľa Sacrosanctum Concilium, č. 5 - 6
5. Boh, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k jasnému poznaniu pravdy (1Tim 2,4), „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom ústami prorokov (Žid 1,1), keď však nadišla plnosť časov, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa stalo telom, aby ohlasoval blahozvesť chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom, ako „lekár tela i duše, sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi. Lebo jeho ľudská prirodzenosť bola v jednote osoby Slova nástrojom nášho spasenia. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť služby Božej.
Toto dielo ľudského vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha, ktorého predohrou boli veľkolepé činy Božie s ľudom Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán, predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho blaženého umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia: „tým zničil našu smrť a vstanúc z mŕtvych, obnovil nám život. Lebo z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.
6. A tak, ako Krista poslal Otec, tak aj on poslal Apoštolov, naplnených Duchom Svätým, nielen aby ohlasovali evanjelium všetkému stvoreniu, že Syn Boží nás svojou smrťou a svojim vzkriesením vyslobodil z moci satanovej a od smrti i preniesol nás do Otcovho kráľovstva, ale aby aj uskutočňovali ohlasované dielo spasenia Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.
Tak krstom sa ľudia zapojujú do veľkonočného tajomstva Kristovho: s Kristom zomierajú, sú s ním pochovaní a s ním i vzkriesení; prijímajú Ducha synovstva, „v ktorom voláme: Abba! Otče!” (Rim 8,15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých chce mať Otec.
Priam tak vždy, keď požívajú večeru Pánovu, dokiaľ on sám nepríde. Práve preto priam na Turíce, keď sa Cirkev ukázala svetu, tí, čo „prijali učenie” Petrovo, „boli pokrstení” . A „zotrvávali na vyučovaní Apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách... Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu” (Sk 2,41-47).
Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala schádzať na slávenie veľkonočného tajomstva, aby pritom čítala „všetky Písma, čo sa na neho samého vzťahujú” (Lk 24,27), slávila Eucharistiu, v ktorej sa sprítomňuje víťazstvo a triumf jeho smrti, a zároveň aby ďakovala „Bohu za tento jeho nevýslovný dar” (2Kor 9,15) v Kristu Ježišovi, „na jeho slávu chvály” (Ef 1,12), mocou Ducha Svätého.
