Pri adventnom venci (o nádeji)

V živote človeka je vždy niečo prvé.

Prvý plač,
prvý úsmev,
prvé slovo,
prvý krok...

Ale
keď je niečo prvé,
znamená to,
že musí byť aj niečo,
čo je posledné.

A to,
čomu hovoríme,
že v živote zostáva posledné,
to si človek pomenoval slovom nádej.

(Posledná) nádej je často ako (prvá) svieca
zapálená na adventnom venci.

Jej krehký plamienok svieti do tmy.

Nádej je niekedy naozaj veľmi krehká.

A predsa dáva silu.

Ak je to tá pravá nádej, ktorá hľadí na plamienok a nebojí sa tmy.

Informácie o Margita Žiaková

Obrázok používateľa Margita Žiaková

Krátke info o sebe (nepovinné)

Niekedy potrebujem počúvať. Niekedy potrebujem vidieť. Niekedy potrebujem hovoriť. Neviem ale, či vždy viem, kedy je ten správny čas na počúvanie, videnie, hovorenie.

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu