Veci a udalosti v živote môžu byť pre nás prekliatím alebo požehnaním. Závisí najmä od nás ako sa k nim postavíme. Pozrime sa napríklad na rodinu, respektíve manželov, ktorí nemôžu mať deti.

Tento stav môže byť pre nich požehnaním, že môžu svoj čas a energiu venovať opusteným deťom, ktoré potrebujú rodinu alebo sa môžu venovať službe druhým rôznymi inými spôsobmi. Môže ich to napĺňať a dávať zmysel ich každodennej činnosti. Samozrejme, že sú s tým spojené rôzne ťažkosti a námahy, ale to pozitívne čo z toho môžu získať môže v otvorenosti pre lásku prevážiť to namáhavé.
To, že manželia nemôžu mať vlastné deti, sa môže pre nich stať i prekliatím. Ak sa rozhodnú napríklad pre umelé oplodnenie, veľmi ľahko zaťažia svoje svedomie tým, že kvôli ich snahe za každú cenu získať dieťa, sú pri tomto procese obetované životy iných detí. Vecí, ktoré v takomto prípade môžu zaťažovať svedomie, je však oveľa viac. Rovnako už samotné búrenie sa a uzavretie sa pred inými riešeniami situácie, než je mať vlastné dieťa prináša prekliatie. Prekliatím je, keď sa postavíme proti Bohu a neprijmeme plán, ktorý s nami má. Plán, ktorý má osobitne pre nás Boh pripravený ako cestu k šťastiu s ohľadom na našu povahu a charakter. Iste, Boh nám dáva možnosť tento plán v spolupráci s ním meniť, ale niekedy zmena najmä kvôli nám samým alebo často krát kvôli iným okolnostiam nie je možná. Boh totiž nechce robiť niečo čo by nám alebo iným bolo na škodu, i keď to my možno nevidíme alebo nechceme vidieť. Základom požehnania je prijať naše slabosti a naše miesto v tomto svete a Božom pláne.

Samotné prekliatie spravidla nekončí pri výčitkách svedomia. Prekliatie sa následne prejavuje trápením, nespokojnosťou, absenciou pocitu zmysluplnosti nášho života, následnými narušenými medziľudskými vzťahmi atď.

Prípad s neplodnými manželmi je len príklad. Rozhodovanie pre požehnanie alebo prekliatie sa deje v prípade každej našej voľby, aký životný postoj zaujmeme ku konkrétnemu životnému problému.