Vďaka prekladateľom sa nám podarilo zaradiť do ponuky nášho portálu ďalšie hodnotné knižné dielo.
Kniha O pravej úcte k Panne Márii od sv. Ľudovíta Máriu Grigniona patrí k základným a zároveň najhodnotnejším dielam z oblasti mariánskej špirituality...
|
„Veľmi rád tu medzi toľkými učiteľmi a svedkami tejto spirituality pripomínam postavu svätého Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu, ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kristovi prostredníctvom Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov.“ (encyklika Redemptoris Mater, 48)
Autorita sv. Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu a jeho učenia Cirkev potvrdila predovšetkým kanonizáciou autora a prijatím jeho učenia. Ba ešte prebieha proces, aby bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi. O pravej úcte k Panne Márii, ktoré teraz predkladáme slovenskému čitateľovi, je dielom duchovnej zrelosti autora, jeho vznik sa datuje niekedy okolo roku 1712. „Podujal som sa dať na papier to, čo som počas mnohých rokov s toľkým ovocím na verejnosti učil, obzvlášť počas svojich misií.“ (PU 110) Počas francúzskej revolúcie bol rukopis tohto dielka uschovaný tak dobre, až upadol do zabudnutia. Znovu sa našiel v roku 1842, ale bez úvodných asi 90 strán (každá strana rukopisu má okolo 24 riadkov). Tieto prvé stránky obsahovali pravdepodobne praktické návody „ako sa zbaviť ducha sveta“ a modlitby ním odporúčané. V každom prípade dielko má svoju jednotu aj bez týchto úvodných strán a nestratilo nič podstatného. Už prví vydavatelia mu dali terajší názov, ktorý zodpovedá autorovmu úmyslu odlíšiť pravú úctu od nepravých spôsobov úcty. Takže názov Pravá úcta k Panne Márii bol všeobecne prijatý nielen pre toto dielko, ktorému on sám v čísle 227 dáva názov Príprava na kráľovstvo Ježiša Krista, ale i pre samotnú úctu, ktorú tu svätec vysvetľuje a obhajuje.
Svätý Ľudovít Mária tvrdí, že mariánska zbožnosť je tak hlboko zakorenená v tradícii, že ju nemožno odsúdiť bez narušenia základov samého kresťanstva. Ján Pavol II. hovorí: „Táto ‘dokonalá úcta’ je nevyhnutnou pre toho, kto sa chce bez výhrad darovať Kristovi a jeho dielu vykúpenia. Grignon z Montfortu nás uvádza do samotného zreťazenia tajomstiev, z ktorých žije naša viera, ktoré jej dávajú rásť a robia je plodnou.“ (Porov. André Frossard dialoga con Giovanni Paolo II., Milano, Rusconi 1983, str. 157-159)
Aby sme sa naučili žiť život úplného zasvätenia sa Pánovi Ježišovi pod vedením jeho Matky a ohlasovať a šíriť ich slávu i moc vo svete. Mnohým sa môžu zdať autorove teologické náhľady ako aj štýl vyjadrovania zastaralými a moderného človeka neoslovujúcimi. Niektoré jeho výrazy a prirovnania by nás azda mohli aj odradiť od čítania – ako na to poukazuje kardinál Suenens: „Svätý Ľudovít Mária nás môže prekvapiť svojimi formuláciami, ale to nijako nezmenšuje náš dlh voči nemu za duchovnú skúsenosť, ktorá bola a aj naďalej zostáva zdrojom nespočetných milostí.“ (Časopis A New Pentecost, 1974) Zasväteniu sa J. Kristovi prostredníctvom P. Márie predchádza obrátenie, konverzia... Grignion nás k tomu pobáda výrazmi i obrazmi, ktoré sa čitateľovi môžu zdať nezvyklé. Snažme sa ich však správne chápať vo svetle Božieho zjavenia. Napr. Ján Krstiteľ vraví: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?“ Mt 1,7. Sám Ježiš Kristus sa pýta: „Hadie plemeno, ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí? Mt 12,34. „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine.“ Mt 7,6. Sv. Peter píše: „Prihodilo sa im to, čo hovorí pravdivé príslovie: Pes sa k tomu vrátil, čo vyvrátil a umyté prasa váľa sa v blate zasa.“ 2 Pt 2, 22.
V dielku Tajomstvo Márie čítame: „[1.] Duša vyvolená, predkladám ti tajomstvo, ktoré mi zveril Najvyšší... Odovzdávam ti ho s pomocou Ducha Svätého... spoznáš jeho cenu i dokonalosť, sprvu však len nedokonale... [2.] Prv ako pôjdeš ďalej v tvojej horlivej a prirodzenej túžbe poznať pravdu, pokľakni a nábožne sa pomodli Ave, maris Stella a Veni, Creator, aby si si od Boha vyprosil milosť porozumieť a zaľúbiť si toto božské tajomstvo...“
V slovenskom vydaní sme sa rozhodli spojiť vydanie známeho traktátu O pravej úcte k Panne Márii s menej známym dielkom Tajomstvo Márie. Toto druhé dielko náš svätec pôvodne napísal ako list, čo vidieť aj z priamo oslovujúceho spôsobu písania. Opisuje v ňom a vysvetľuje pravú úctu istej rehoľnej sestre v Nantes. Aj keď tu čitateľovi neponúka hlbšie doktrinálne dôvodenia, ako v traktáte, predsa však dielko obsahuje mnoho podstatných prvkov montfortánskej spirituality, ktoré vhodne dopĺňajú a vysvetľujú túto pravú úctu. Odporúčame čítať v tomto poradí. Slová pápeža Jána Pavla II. Spoločnosti montfortánov: „Zostaňte verní duchu vášho svätého zakladateľa, tomuto nevyčerpateľnému prameňu duchovnosti, ktorý nám zanechal vo svojom učení o pravej úcte k preblahoslavenej Panne Márii!“ (10. X. 1979).
Pre správne chápanie viacerých skutočností upozorňujeme, že francúzske slovo dévotion sa dá v slovenčine vyjadriť ako pobožnosť, nábožnosť, úcta alebo oddanosť. Snažili sme sa na to pamätať a pri preklade použiť vždy správny význam. Ešte pripomíname, že toto francúzske slovo verne vystihuje latinské devotio, ktoré svätý Tomáš Akvinský definoval ako: „druh vôle pohotovo sa oddať tomu, čo prináleží službe Bohu.“
Francúzsky výraz divine (božská), ktorý autor často používa vzhľadom na Pannu Máriu, pochádza od gréckych Otcov, ktorí ho používali ako synonymum nášho svätá, čiže posvätená Božou milosťou. Naše posvätenie chápu ako zbožštenie, divinizáciu (porov. 2 Pt 1, 4). Preto ho práve takto ponechávame aj v tomto slovenskom preklade.
Otrok, obraz je hlboko biblický. V našich prekladoch Svätého písma sa výraz otrok, často používaný v Biblii, zjemňuje výrazmi „služobník“, „služobnica“. No výraz otrok nájdeme aj v slovenskom preklade, napr.: Rim 6, 16: „Neviete, že komu sa dáte za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti na spravodlivosť?“ V originálnom gréckom texte sa však používa výraz otrok, otrokyňa (doulos, doulé). Francúzska škola pochopila mystickú hĺbku kenózy, ktorá sa uskutočnila vo Vtelení. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť otroka, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ (Fil 2, 6-7) V obraze otroctva tkvie celá mystická hĺbka Grignionovej špirituality, ktorá nemusí byť hneď prístupná všetkým. V pravej úcte ide však v prvom rade o túto vnútornú závislosť: „obrovská ťažkosť je vniknúť do ducha tejto úcty, ktorá robí dušu vnútorne závislou a otrokyňou presvätej Panny a Ježiša skrze ňu.“ (TM 44) Obraz otroctva neprotirečí evanjeliovej slobode Božích detí. Práve naopak, táto sloboda je ovocím pravého svätého otroctva lásky: „Tento spôsob úcty, ak sa verne praktizuje, dáva veľkú vnútornú slobodu, slobodu Božieho dieťaťa. Keďže touto úctou sa stávame otrokmi J. Krista, úplne sa mu zasvätiac, potom tento dobrý Majster, ako odmenu za väzenie lásky, do ktorého sa uzatvárame: 1) zbavuje našu dušu všetkých škrupúľ a otrockého strachu, ktoré ju môžu iba sužovať, spútavať a miasť; 2) rozširuje srdce svätou dôverou v Boha, keď spôsobuje, že hľadíme na neho ako na svojho otca; 3) inšpiruje ho nežnou detinskou láskou.“ (PÚ 169) Ján Pavol II.: „Vie sa, že autor traktátu definuje svoju úctu ako formu ‘otroctva’. Toto slovo môže vadiť našim súčastníkom. Čo sa týka mňa, nenachádzam v tom žiadnu ťažkosť. Myslím, že sa jedná o istý paradox, aké sa často vyskytujú v evanjeliách, pretože slová ‘sväté otroctvo’ znamenajú, že by sme nemohli lepši použiť našu slobodu, najväčší dar, ktorý nám Boh dal. Pretože sloboda sa meria mierou lásky, ktorej sme schopní. Myslím, že je to toto, čo nám chcel autor ukázať.“
Pre lepšiu zrozumiteľnosť diela sme ponechali rozdelenie do kapitol (v rozličných vydaniach sa tieto rozdelenia rôznia) a číslovanie odsekov, hoci v autorovom pôvodnom rukopise okrem niekoľkých nadpisov nie sú.
