infarktová kázeň

včera večer som kázal birmovancom. klasická dialogická (teda mierne aliturgická) kázeň. otázky, občas odpovede. zdalo sa, že to bude kázeň ako každá iná. no stala sa mi vec, po ktorej som zabudol zatvoriť ústa a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som dokázal pokračovať...

priznám sa, nespomínam si, čo som sa pýtal, ale na jednu otázku sa birmovanci nechytali. tak som si povedal, že sa spýtam katechétky, však nech birmovanci vidia, že je v tom doma, že to, čo ich učí, má zmysel... nevydalo. pravdepodobne nevedela odpovedať ani ona, tak sa na mňa len cynicky usmiala a do mikrofónu na celý kostol zabila: "ale ja nie som birmovanec!" skoro ma porazilo. to takto učíme tie decká, čo to znamená byť dospelým kresťanom? toto je ohlasovanie evanjelia vlastným príkladom? toto je vzor, ktorý majú mladí ľudia nasledovať? veľmi som sa musel prekonávať, aby som jej v tej chvíli nepoložil všetky tieto otázky. s Božou pomocou sa mi to podarilo.
večer, po stretu s mladými, keď všetko stíchlo, som sa trošku zamyslel... nad tým, ako sme všetci zhrození z toho, kam sa uberá naša spoločnosť, ako nás trápi indiferentizmus, individualizmus a ďalšie poblémy. a tu zrazu, vo chvíli naozaj posvätnej jedna panička medzi riadkami povie, že jej sa vlastne kresťanstvo netýka, veď ona nie je birmovanec, už má birmovku za sebou. ona už nemusí kresťanstvo poznať ani žiť. stačí, že decká kus potrápi na príprave...
že som to vyhrotil? kúsok možno áno. ale keď máme takýto postoj, nedivme sa, že mladí nemajú o Cirkev záujem. keď my, vyhlasujúci sa za učiteľov, nemáme záujem denne budovať vieru, nech nás neprekvapuje, že mladí na jej praktizovanie kašlú... prestávam sa čudovať, že birmovanci len sklonia hlavu a skryjú sa pod lavicu, keď vidia, že sa k nim blížim s mikrofónom... stále je múdrejšie ostať ticho ako trepať. keď my nevieme zdôvodniť vieru v Krista pred vlastnými, akým právom žiadame mladých, aby ju vedeli zdôvodniť pred cudzími? a farár sa môže aj roztrhať, keď organizuje púť či zájazd pre birmovancov. môže sa hoci aj rozkrájať a nasoliť, keď človek, ktorý má byť vzorom, zahlási takúto vec...
kdesi ku koncu kázne som sa zmohol na to, že denný život s Kristom, ktorý nás v Duchu vedie k Otcovi, sa týka všetkých a nielen niektorých; že sa týka aj tých, ktorí už nie sú birmovanci. zaregistroval som pohyb... jedna hlava sa zdvihla. znovu s úsmevom. nestihol som zaregistrovať, či bol znovu cynický alebo pre zmenu víťazoslávny. vlastne, ani som to neskúmal. veď každý vie, ako sa snaží prežívať svoju vieru...