Analýza: Má sa Cirkev miešať do politiky?

„Cirkev vždy rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov.“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 2245)

„Nech (Cirkvi) je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju náuku o spoločnosti, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku, keď si to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší, používajúc všetky a výlučne tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a zodpovedajú dobru všetkých podľa rozličných časových okolností a pomerov.“ (past. konšt. Gaudium et spes, 76)

„Je veľmi dôležité, najmä v spoločnosti pluralistického typu, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou, a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, dajúc sa viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi vedno so svojimi duchovnými pastiermi.“ (past. konšt. Gaudium et spes, 76)

„A Ježiš im povedal: Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mk 12,17)

„Za rozumných považujeme len tých, ktorých názory sa zhodujú s našimi.“
-
Nedávno sa na christneťáckom chate viedla búrlivá diskusia na túto tému. Ja som sa nezapojil, bol som iba divák, pretože som svoj názor ešte nemal premyslený, ale o to viac ma to donútilo nad touto témou rozmýšľať a spraviť si konečne názor. Ten tu chcem teraz prezentovať. :-)

Vypísal som päť citátov, jeden z Katechizmu, dva z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes z Druhého vatikánskeho koncilu, jeden z Markovho evanjelia a jeden z istého humoristického časopisu, pričom verte, že aj tento posledný citát tu má svoje opodstatnenie. Sledoval som nimi určitý cieľ – a síce budem týmito citátmi podporovať svoj pohľad na vzťah Cirkvi ku štátnej alebo regionálnej politike (lat. sapientia civilis).
-

Určite sa zhodneme na tom, že Cirkev nie je demokratická a ani byť nemôže, lebo jej hierarchia je prirodzenou vnútornou konštitúciou pre realizáciu Božej milosti v dušiach a „srdciach“ jej členov. Táto hierarchia je súčasťou jej prirodzenosti, ktorá pochádza už od Pána Ježiša, keď jej vštepil odstupňovanie v rámci rozdeľovania a udeľovania duchovnej moci už na začiatku pri povolaní apoštolov a prvých učeníkov. Z náboženskej výchovy vieme, že sa jedná o neprerušenú tradíciu odovzdávania kňazskej moci z generácie jedného duchovenstva na ďalšiu, novú generáciu duchovenstva. O tom reč nie je a ani byť nemusí – Cirkev skrátka nevolí svojich kňazov a biskupov vo voľbách, nie je demokratická. Cirkevný pojem autority vo veciach viery a mravov nezahŕňa možnosť slobodného vývoja pluralizmu názorov, lebo ako by mohla inak byť Cirkev garantom Kristovej pravdy a evanjelia? Ako by mohla byť garantom univerzálnych hodnôt a pevnej (dogmatickej) vierouky? Bez náležitej autority pochádzajúcej z Kristových rúk (a nie z moci – prípadne liberálneho – ľudu) to nejde.

Znamená však nedemokratickosť procesu vnútornej organizácie Cirkvi nezlúčiteľnosť kresťanstva a politického pluralizmu či kresťanstva a demokracie? No, to je otázka, ktorá sa tiež pretriasala na christneťáckom chate, a stala sa mi veľkou výzvou na zamyslenie.

Prvý z citátov, ktorým som uviedol tento článok, ukazuje, že Katechizmus učí o cirkevnom nielen rešpekte politickej slobody, ale aj o cirkevnej PODPORE politickej slobody. Pojem podpory je jasný a zreteľný – teraz už len zadefinovať pojem politickej slobody, však?

Je politický pluralizmus nevyhnutným výrazom politickej slobody?

Ja si myslím, že áno. Ak občan dostane slobodu v politickom zmýšľaní, prejaví sa to priam nevyhnutne v odraze jeho názorov a svetonázoru. Tieto názory sú následne výstavbou politického zmýšľania. Nuž, a keďže celkom prirodzene nemáme rovnaké názory a skúsenosti, odrazí sa to na rôznorodosti politického zmýšľania. A teda už je len krôčik k tomu, aby sa inštitucionalizovali rôzne politické strany a vznikla tak politická pluralita. Z toho teda vyplýva, ak by sme si to mali zhrnúť, že Cirkev podporuje politickú pluralitu. Politická pluralita a jej rešpekt vychádzajú z vlastnej prirodzenosti a dôstojnosti každého jednotlivca, ktorý nadobúda rozličné postoje a názory. Rešpekt politickej plurality je preto rešpektom slobodnej vôle človeka.

Takže kresťanstvo a pluralizmus sa nevylučujú, ale naopak – vzájomne sa rešpektujú a potvrdzujú; pluralizmus utvrdzuje slobodu prejavu pre Cirkev a Cirkev potvrdzuje pluralitu v kontexte rešpektovania slobodnej vôle človeka.

Avšak čo s demokraciou? Je demokracia zlúčiteľná s kresťanstvom?

Na christneťáckom chate zaznel názor, že kresťanstvo podnecuje teokraciu, preto demokraciu nemôže podporovať. Ja ale takýto názor veru nezastávam. Aký je optimálny spôsob vlády podľa kresťanstva – o túto tému tu teraz nejde. Je samozrejmé, že kresťanstvo a Cirkev sa chápu ako realizácia tu na Zemi sprítomňovaného Božieho kráľovstva – a úsilie o teokraciu v náboženskej sfére tu realizovať možné je. Pozrite si, drahí čitatelia, tretí citát zo začiatku článku. V pastorálnej konštitúcii sa tam píše, že sa má robiť jasný rozdiel medzi iniciatívou občanov kresťanov a iniciatívou kresťanov s cirkevným duchovenstvom. Preto som dospel k presvedčeniu, že sama Cirkev neráta s tým, a ani v ľudských dejinách nikdy nepočítala s vytvorením teokracie v spoločensko-ekonomickej sfére. Teokracia je spôsob vlády, ktorý rozpoznávame práve v prirodzenej hierarchickej organizácii katolíckej Cirkvi, keďže ona sama seba chápe ako Kristovo tajomné telo, a teda za svoju duchovnú hlavu považuje Krista, resp. Boha. To je však sféra náboženská, sféra kresťanskej prirodzenej vnútornej výstavby – a teda tam teokracia vládne a vládnuť môže. Veď je aj známe, že štát Vatikán je teokratickou monarchiou, čo o mnohom svedčí.

Avšak!

Avšak Gaudium et spes jasne oddeľuje od cirkevnej iniciatívy iniciatívu občanov kresťanov. Je to vymedzenie sféry spoločensko-ekonomickej, alebo takpovediac „laickej“. Tam sa nikdy a nikde nevravelo o teokracii. Božie kráľovstvo je podľa učenia Cirkvi fenoménom pochádzajúcim z nebies, zo sŕdc všetkých veriacich, z lásky trojjediného Boha. Božie kráľovstvo NIE JE z tohto sveta! Prepáčte ten výkričník, ale iba zdôrazňujem badateľný rozdiel medzi organizovaním Cirkvi a organizáciou ľudskej svetskej spoločnosti. A práve preto, že Božie kráľovstvo a jeho sprítomnenie či aktualizácia v našej katolíckej Cirkvi vzbudzuje teokraciu založenú na očakávaní a milostiach od Boha do srdca veriaceho, tak možno oddeliť teokratický spôsob vlády od svetskej ľudskej spoločnosti. „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Tamto je!, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17, 20-21)

A tak teda Cirkev a kresťanstvo môžu rešpektovať demokraciu, ba dokonca ju podporovať, pretože práve v nej sa verejná moc volí z ľudu, rešpektujúc pritom majoritné tendencie svetskej, pluralizovanej spoločnosti. Opäť to vnútorne súvisí s rešpektom slobodnej vôle človeka tak, ako pri cirkevnej podpore politickej slobody a pluralizmu.
-

A teraz sa konečne dostávame ku kľúčovej otázke: Má sa teda Cirkev miešať do svetskej politiky?

Rozhodujúcimi budú pochopiteľne druhý a tretí citát z Gaudium et spes. Dospeli sme k myšlienke, že Cirkev realizuje Božiu milosť v srdciach ľudí a jej hlavným misionárskym poslaním je šíriť Kristovu blahozvesť, Kristovo evanjelium. Z neho plynúca prirodzená teokracia ako forma Božieho kráľovstva je fenoménom nepochádzajúcim z tohto sveta, ale sprítomňuje sa už tu v srdciach ľudí, pričom denne v „otčenáši“ prosíme „príď kráľovstvo Tvoje“, kde vyznávame túžbu, aby Bohom inšpirovaná a Božím svetlom precitnutá teokracia zvíťazila a „nebeský Jeruzalem zhromaždil vyvolené duše po pravici Boha“.

Do parúzie (teda do Druhého príchodu Pána Ježiša) je Cirkev putújucou v tomto svete plnom skazy, hriechu a smrti. Sme tu ako vo vyhnanstve – my kresťania nie sme z tohto sveta, my kresťania máme domov v nebi a tam smerujeme. Za ten čas, kým Cirkev ako loďka putuje na tomto rozbúrenom oceáne, sa tento oceán organizuje akosi sám. My nie sme moslimovia, ktorí nerozlišujú náboženskú a politickú rovinu. Politická organizácia tohto sveta je pre kresťanstvo druhoradá, ako aj naznačuje štvrtý výrok od samotného Pána Ježiša z Markovho evanjelia. Prečo je druhoradá? Pretože tento svet je napáchnutý zlom a ľudským zlyhaním, a teda čaká na svoje zavŕšenie v Kristovom všeobnovujúcom príchode. Nie tento svet je cieľom človeka, ale je iba jeho dočasným časopriestorom pre rozhodnutie sa pre Boha alebo proti Nemu.

A teda Cirkev sa má ako božsko-ľudská ustanovizeň s dôverou odovzdávať do Božích rúk pri plavbe rozbúreným oceánom tohto sveta, pretrpieť jeho politické režimy, ktoré ju vedú, skúšajú a vychovávajú podobne, ako Boh viedol starozákonný vyvolený národ politickými otrasmi jeho dejín. Gaudium et spes jasne deklaruje rozdiel medzi Cirkvou ako duchovenstvom a Cirkvou ako ovčincom laikov, preto umožňuje Cirkvi vynášať len morálne úsudky o politickej organizácii spoločnosti v medziach evanjelia a vždy sledujúc spásu duší. Preto podľa môjho názoru nemôže dostať priestor politický klerikalizmus, pričom Cirkev by nemala byť priamou zástankyňou ani konkrétnej politickej strany, ktorú by nebodaj kňazstvo vo svojich homíliách verejne preferovalo. To by sa priečilo jej prirodzenému ODSTUPU od tohto sveta a jej nebeskému poslaniu. Môže však morálne hodnotiť politické dianie (vždy s odstupom), ak ide o spásu duší. (Napr. vyjadriť sa proti politickým silám, ktoré podporujú vraždenie nenarodených detí).
-
Máme však ako kresťania pokorne znášať ťarchu dejín a nezasahovať do nich? Na to odpovedá implicitne práve tretí výrok.

Drahí čitatelia, všetci vieme, že politika je špinavá vec. Vládne v nej zásada „ty mne, ja tebe“, každý je každému zaviazaný, každý kope za toho, koho chlieb je. Nehovoriac o plutokratickom usporiadaní politickej scény (ktorému budem venovať osobitný článok). Napriek tomu nemožno zostať nečinný v pohodlí totálneho kritika v domácich papučiach, ktorí odmietne akúkoľvek politickú reprezentáciu alebo garnitúru (napr. preto, že všetci majú špinu za nechtami, takže nie sú hodní môjho hlasu). My kresťania ako laici, ako ovečky, sme POVOLANÍ k účasti na politickej správe našej krajiny, ak nám to režim v danom dejinnom období umožňuje. To, že nie sme z tohto sveta, neznamená nesnažiť sa o presadenie kresťanského svetonázoru v politických programoch. Gaudium et spes ukazuje, že kresťania, pohnutí vlastným kresťanským svedomím, sa môžu organizovať a spoločne budovať lepším aj tento svet. Je to forma boja proti hriechu a proti zlu. Preto nezostávajme, drahí kresťania, zatrpknutými kritikmi, ktorí si všímajú iba to, že všetci sú na politickej scéne špinaví, ale starostlivo vnímajme znamenia čias a aktívne sa rozhodujme. Možno napomôžeme aspoň zabráneniu väčšieho zla – aj to je lepšie, než len sedieť a nečinne očakávať príchod teokratického Božieho kráľovstva. Takýchto kritikov sa raz možno Pán pri parúzii spýta: „A koľko denárov si rozmnožil ty? Nezakopal si ich náhodou svojou záhaľkou hlboko do pôdy? Prečo si sa neučil vnímať Moju vôľu aj v správe svojho národa?“
-

ZÁVER

Na záver by som chcel vypichnúť posledný výrok z Úvodu. „Za rozumných považujeme len tých, ktorých názory sa zhodujú s našimi.“ Prečo? Pretože článok je o politike. :-) A som už naučený, že nič tak ľudí nevie rozčúliť alebo rozdeliť ako politické názory. Proste keď chcete s niekým debatovať a ešte ho dobre nepoznáte – a zároveň si chcete s ním dobre vychádzať – určite s ním nepreberajte súčasnú alebo akúkoľvek politickú situáciu. Tá strana, oná strana, to hnutie, tamto hnutie, tá frakcia, tamtá frakcia. Proste koľko ľudí, toľko názorov. Je to veľmi štvavá záležitosť a ľudia sa vedia kvôli politike naozaj poriadne pohádať. Som z toho už poučený, preto preventívne teraz, keď vyjadrujem svoj politický názor, sem vsúvam čitateľovi tamten výrok z istého humoristického časopisu, aby sa čitateľ, ak má chuť so mnou neprístojne polemizovať, dopredu zamyslel, či ma nepovažuje za hlupáka len preto, lebo mám iný názor. Je to akási obrana a zároveň opatrenie, aby sme v prípade diskusie šli cestou vzájomného rešpektu. :-)
-