Politologický kútik: Kto sa bojí zašpiniť si ruky, ten odmieta realitu

V tomto semestri mám v škole, kde študujem filozofiu, kurz nazvaný „Filozofia kultúry“. Učí nás ho profesor Csontos, kňaz a jezuita – a ten nám aj napísal v deväťdesiatych rokoch vyše 240-stranové skriptá, ktoré si musíme nasypať do hlavy, ak chceme kredity za úspešnú skúšku. Prečo o tom hovorím? Pretože som sa v týchto skriptách dozvedel zaujímavé názory a myšlienky, ktoré, myslím, do hĺbky ovplyvnili môj politický svetonázor resp. pohľad na politiku – politiku, v ktorej sa usmerňuje a vedie ľudská kultúra v jej najvšeobecnejšom zmysle slova.

Chcel by som v tomto blogovom článku ukázať, ako samotný filozof, teológ a jezuita profesor Csontos popisuje politickú činorodosť občana v kontexte jeho povinnej kultúrnej formácie. Povedané jednoduchšie: Aj keď je politika špinavá, netreba sa znechucovať, ale naopak treba uchopiť opraty.

V článku neprezentujem žiadnu z politických strán, ani ľavicu či pravicu. Ide skôr o názor na politiku vo všeobecnosti, podporený autoritou profesora Csontosa. :-)
-

Byť človekom je vždy dar i úloha. To je základné východisko, ktoré musíme mať na zreteli. Často sa tvárime, že je to len dar a využívame dobrá, ktoré nám život ponúka, alebo v prípade malomyseľnosti a utrpenia človečenstvo ako dar ani nevnímame. No, nikdy nesmieme zabúdať, že byť človekom je i úloha. Ako píše profesor Csontos, ku skutočnému prijatiu a ucteniu si vlastného vtelenia patrí angažovanosť. Človek sa neuspokojí s tým, aby bol len kratochvíľou prírody – on sa k nej obracia, aby ju pretváral a ovládal vlastným, osobným univerzom. Filozoficky povedané: Človek je vždy bytie-vo-svete, teda vždy v nejakej dejinnej situácii, z ktorej sa nemôže vynímať. Prečo? Pretože by tým poprel v sebe realitu, aktuálnu realitu, v ktorej sa uskutočňuje jeho človečenstvo a bytie. Človek, ktorý nechce prinášať ovocie, človek, ktorý sa nechce formovať ako osobné bytie v konkrétnej dejinnej a personálnej situácii, človek, ktorý zaháľa a chce si dopriať odstup od vlastnej angažovanosti, čím v sebe poprie prirodzený ľudský sklon k iniciativite, takýto človek popiera vlastné človečenstvo a spolu s ním i realitu.
-

PREČO JE BYTIE ČLOVEKOM ÚLOHOU?

Myslím, že je na túto otázku potrebné odpovedať, pretože to nemusí byť samo sebou zrejmé pre všetkých. Nachádzam tu dva zdroje pre zodpovedanie otázky. Jeden zdroj plynie z kresťanstva a učenia Cirkvi, druhý má filozofický charakter.

-1-

Učenie Cirkvi potvrdzuje, že laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. Je teda ich osobitnou úlohou tak osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa. Iniciatíva kresťanských laikov je potrebná, keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických reálií. (porov. KKC 898, 899, alebo prejav pápeža Pia XII. z r. 1946 aktualizovaný Jánom Pavlom II. v r. 1989). V známom podobenstve o talentoch z Matúšovho evanjelia Pán Ježiš viac-menej jasne deklaruje, že Boh od človeka očakáva, aby z možností, z potenciálu, ktorý On ako Stvoriteľ doňho investoval, aby z tohto potenciálu a z týchto takpovediac talentov angažovane a iniciatívne prinášal ovocie (porov. Mt 25, 14-29). A sv. Jakub vo svojom biblickom liste dodáva, že skutočne viera bez skutkov je mŕtva (porov. Jak 2, 14-25).

Takže aj učenie Cirkvi, aj Sväté písmo nám ukazujú, že človek je povolaný k iniciativite. Ak máme dostatok dispozícií a nebránia nám v iniciativite objektívne prekážky (zdravotný stav, sociálna situácia a pod.), tak musíme prijať vlastné vtelenie a vlastné ľudské bytie ako určené a primárne zamerané na úlohy a angažovanosť vo všeobecnom i konkrétnom zmysle slova. Veď aj starobylá múdrosť hovorí o tom, že každý človek bol povolaný Bohom na tento svet tak, že mu určil úlohy resp. poslanie.

-2-

Angažovanosť z filozofického hľadiska je základným úkonom smerujúcim k formovaniu človeka ako osoby. Človek je ako osoba s absolútnou hodnotou umiestnený do určitého časového a priestorového univerza, ktoré je preňho definitívnym ohraničením. Kto neprístupi angažovane k takto vymedzenej realite, ten prežije život v pochybnom opojení nečinnosťou a záhaľkou. Pretečie mu pomedzi prsty vlastná podstata jeho života, zmysel jeho bytia a životné ako i aktuálne úlohy. Človek sa narodil síce ako osoba, no osobnosťou sa až stáva a stáva sa ňou práve iniciativitou a angažovanosťou, presadzovaním vlastného bytia a života, konajúc konkrétne životné rozhodnutia (vrátane menej strategických a úplne konkrétnych rozhodnutí). Toto celé je vlastne nevyhnutné, lebo my už sme vlastne boli „angažovaní“ – boli sme vrhnutí do života, ktoré sa hrdí iniciativitou. Ako hovorí profesor Csontos – už sme nalodení na lodi dobrodružstva a neutečieme nikam. Všetka naša angažovanosť nás poľudšťuje a formuje z našej osoby osobnosť; táto poľudšťujúca voľba spočíva v tom, že „tu a teraz“ sa chopíme reality, ktorá je nám daná, a nie v tom, aby sme sa utiekali k absolútnu a nechali dejiny plynúť bez nás. Kto sa bojí zašpiniť si ru ky, ten odmieta dejiny, ten odmieta reálno...

Profesor a jezuita páter Csontos dokonca vraví, že je vážnym priestupkom nezaujímať sa o výber (voľbu) politikov, naivne alebo egoisticky sa zdržiavať všetkého, čo sa týka politiky, chcieť byť apolitický alebo odmietať politiku. Dnes je podľa neho takýto politický absentizmus hriechom. V časoch, keď naša civilizácia prešla dvomi typmi hrozných totalitných, represívnych a policajných diktatúr, je pre naše mladé Slovensko nesmierne dôležitá politická angažovanosť kresťanských laikov, ako i ľudí vo všeobecnosti, čo sa neváhajú chopiť svojej životnej roly a rozvíjať vlastnú životnú iniciativitu.
-

ALE ČO S NÁZOROM, ŽE NEMÁME DEMOKRACIU, ALE PLUTOKRACIU, PRÍPADNE NADVLÁDU SLOBODNÝCH MURÁROV? „POLITIKA JE PREDSA ŠPINAVÁ OD ZÁKLADU“

Tak, s takou námietkou som sa veru stretol aj na christneťáckom chate. Rozdeľme si to systematicky na jednotlivé aspekty námietky: demokracia a plutokracia (1), slobodní murári (2), špinavosť politiky (3).

1. Demokracia a plutokracia

Čo je to plutokracia? Vláda bohatých a diktát peňazí, ako to vystihuje obrázok napravo – obrázok „všemocného dolára“. Ak si všimneme trošku detailnejšie dejiny politických systémov, postrehneme zaujímavý fakt, že demokracia a plutokracia nádherne a so silným prepojením navzájom koexistujú. Dokonca možno povedať, že čím vyspelejšia, stabilnejšia a dlhotrvajúcejšia demokracia, tým mocnejšou plutokraciou je politika ovplyvnená. Starobylou demokraciou je demokracia Spojených štátov amerických – dá sa povedať, že je vyspelá, stabilná a dlhotrvajúca. A veru! Vládne tam vari bezhraničná plutokracia – k moci sa môže dostať len ten, kto má peniaze a dokáže si zaplatiť takú silnú kampaň, aby presvedčil voličov. Len bohatý politik dokáže uchopiť moc. Nemáš peniaze, nič neznamenáš – si len volič, ktorým manipuluje všemocný dolár.

Slovenská demokracia je mladá a máme tu uzákonené rôzne finančné limity na volebnú kampaň, čím sa právo snaží zabrániť plutokracii a urobiť rovnostárskymi všetkých „záujemcov o moc“. Napriek tomu aj u nás sa už plutokracia rozmáha – svedčia o tom nielen majetky politikov, ale najmä silné finančné a lobistické skupiny, ktoré sú majetkovo veľmi robustným elementom ovplyvňujúcim jednotlivé politické hnutia, smery alebo strany.

Proti plutokracii môžeme bojovať asi len výškou vlastnej morálky a výškou či súdržnosťou vlastného hodnotového rebríčka, kde peniazom nezaručíme prvé miesto. Plutokracia je vedľajší produkt modernej demokracie a masmediálnej spoločnosti. Preto nás nesmie znechucovať, ale skôr ju brať ako nevyhnutný a logicky vzniknuvší fenomén našej doby. Možno povedať, že pôsobenie plutokracie nijak nebráni a neznemožňuje našu povolanosť k silnej angažovanosti a sebarealizácii – skôr ju môže deformovať, preto hlavné slovo dostane naša vlastná morálka.

2. Slobodní murári

Počul som názor, že celá naša politika je nasiaknutá murármi – všetko vraj majú oni v rukách a len navonok sa hrajú na politické strany, pričom „dole v podzemí“ sa bratríčkujú a podávajú si ruky. Hm, čo si o tom myslieť? Ja nemôžem posúdiť, do akej miery majú slobodomurárske lóže vplyv na politické dianie – skrytosť ich pôsobenia, sektárske maniére a zahalená podstata ich bratstva dovoľujú vystúpiť na povrch len partikulárnym a neúplným informáciám. Preto navrhujem iný prístup k tejto otázke – a síce hodnotiť ich podľa skutkov, a nie podľa filozofického synkretizmu a bratríčkovania „v podzemí“.

Uvažujme, že väčšina najväčších politických síl v slovenskej vrcholnej politike je ovplyvnená slobodnými murármi. Hypoteticky. To, čo viem o murároch, tak sa zreteľne pretavuje aj do reálneho diania. Mám na mysli fakt, že v lóžach sedia ľudia, ktorí majú rozličné názory na rozličné veci. Ich zosúladenie je ťažké a často stojí len na morálke a silnom pocite sunáležitosti v bratstve. A veru, je predsa rozdiel, aké zákony presadzuje pravica a aké ľavica, aké konkrétne plány a akú fiškálnu politiku robí koalícia a akú robila alebo by robila súčasná opozícia. Slovensko sa posúva dejinami rôznymi cestami – nie je jeden plán, ako riešiť problémy a výzvy doby. Preto vyznávam, že hoci by aj všetci do nohy boli murármi, má ešte vždy zmysel vyberať si spomedzi jednotlivých politikov a politických síl, pretože to jednoducho NIE JE jedno. Nerobia jednakú politiku, neriešia problémy obdobným alebo nebodaj rovnakým spôsobom. Je teda úplne zmysluplné dávať šancu vo voľbách takým silám, o ktorých si volič myslí, že budú riešiť veci jemu sympatickým spôsobom. A to, že „dole v podzemí“ v lóži sú bratmi aj najväčší politickí rivali, sa v praktickej vysokej politike stáva vlastne irelevantným.

3. Špinavosť politiky

Áno, politika je špinavá. Prejavuje sa to nielen v korupcii a rozkrádaní verejného majetku či financií. To sa ťažko reflexívne uchopuje, ak chceme zostať na úrovni podloženej praxe. Špinavosť politiky sa prejavuje najmä v uzatváraní kompromisov a v robení ústupkov, ktoré niekedy potlačia aj základné princípy daného politika, čo môže vyvolať nepochopenie u jeho voličov. Má nás špinavosť politiky odrádzať od angažovania sa vo voľbách alebo priamo od účasti na politických rozhodnutiach? Pán Ježiš vraví: „Vy ste soľ zeme (...) a svetlo sveta. (...) Nech svieti vaše svetlo tak, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (porov. Mt 5, 13-16). Ako soľ zeme a svetlo sveta – ako kresťania – nemôžeme zostať nečinní a práveže sme o to viac povolaní aj k účasti na politických rozhodnutiach, alebo nepriamo cez delegáciu moci k voľbám. Od špiny sa nezachránime tak, že ju budeme ignorovať a na ňu nadávať, ale tak, že uchopíme metlu, vedro s vodou a začneme upratovať. Angažovať sa. A ak aj nami zvolení politici robia kompromisy, vedzme, že je to do značnej miery nevyhnutné, ak sa má verejnosť pohnúť dopredu – obzvlášť v „plutokratickej demokracii“.

Isteže – v politike (ako i vo voľbách) sa zúčastňujeme na špine. Ale kto sa bojí zašpiniť si ruky, ten odmieta realitu, ten odmieta dejinný vývoj a svoju dobu. Prestáva byť kvasom pre Kristovo kráľovstvo, prestáva byť svetlom sveta a soľou zeme. Skôr je tu len akosi „navyše“ a starostlivo stráži zakopaný talent vo svojej pôdičke... Je to správne? Chce to takto Pán?
-