Je prokrastinácia následok motivačného smogu?

Ilustrácie: Vladimír Renčín, zdroj - http://rencin-kpfrh.photoplanet.cz/

Prokrastinácia je postmoderný názov výraznej a chronickej tendencie odkladať plnenie náročných povinností a úloh – najmä tých nepríjemných – na neskôr. To môže predstavovať riziko pre duševné zdravie. Psychologicky sa prokrastinácia vysvetľuje ako prejav úzkosti spojenej s predpokladanou činnosťou. S tým súvisí aj isté ochromenie schopnosti rozhodovať sa a zvoliť jednu z možností správania, ak je tých možností viac, či veľa. Názov pochádza z latinského pro- (= pre, na) a crastinus, cras = zajtrajší, zajtra.
Psychiater R. Honzák píše [2], že vznešený názov „prokrastinácia“ je premenovaná lenivosť.
Áno, aj. No nie iba a vždy.
Prokrastinácia môže byť i následok pôsobenia sociálnych hackerov!
(aktualizované!)

„Prokrastinácia“ totiž postihuje nielen ľudí, ale niekedy i servery s internetovými stránkami. Ak dopyt po zobrazení nejakej stránky prekročí možnosti servera, tak server prestane fungovať. Žiadanú stránku nezobrazí, lebo nestíha odpovedať na požiadavky. To sa nám javí ako odmietnutie služby.
Ak takéto zahltenie servera organizuje skupina ľudí / hackermi ovládané počítače, ktorí/é začnú vysielať serveru svoje požiadavky v ten istý čas (= požiadavky sú distribuované organizovane), jedná sa o DDoS útok (D = Distributed – distribuovaný, DoS = Denial of Services [angl.] – odmietnutie služby).
Napríklad včera bola DDoS útoku vystavená stránka slovensko.sk [3].

DDoS útok sa používa napr. vtedy, keď niekto chce na internete vytvoriť „zápchu“. Čosi podobné, ako keď farmári protestujú proti nejakej politike: sústredia traktory na dôležitej ulici v hlavnom meste a organizovane sa po nej pohybujú tak, že síce neporušia dopravné predpisy, ale spôsobia dopravnú zápchu. Ňou upozorňujú na problém, ktorý politici spôsobili.

Psycho-fyzický organizmus človeka je na tom podobne. Ani kapacita ľudskej pozornosti nie je nekonečne veľká. Keď ju nadmerne zahlcujú požiadavky vnímať podnety a reagovať na ne aktivitou či len zaujatím postoja, psycho-fyzický organizmus na ne nestíha odpovedať. Nadbytok podnetov v psychike vyvolá „dopravnú zápchu“.
A čím viac je človek lenivý, tým menšia je aj jeho mentálna kondícia a teda aj schopnosť na takéto podnety správne reagovať. (Paradoxne – najodolnejší voči zahlteniu sociálneho citu sú psychopati s poruchou osobnosti. U nich nie je čo zahltiť – hĺbka citu im chýba, čo neznamená, že ho nedokážu predstierať – zvyčajne vtedy, keď pre vlastný prospech manipulujú city iných ľudí).

Inokedy nie sme leniví, a predsa sme predávkovaní motivačnými podnetmi – množstvom apelov na našu ľudskosť. Spravodajstvo, médiá, blogy i vlogy nás zaplavujú množstvom správ, motivačných textov a videí prinášajúcich posolstvo „malo by sa“ či „vy by ste mali“ – byť pozitívne naladení voči migrantom i bezdomovcom, rôznym menšinám a obetiam vojny a živelných pohrôm…

Sme neustále stimulovaní výzvami, aby sme – bez ohľadu na obmedzenosť našich zdrojov – podporili mnoho rozličných projektov. Máme sa prispôsobiť všetkým, ktorí na nás kladú svoje požiadavky, aby sme sa správali tak, ako chcú oni, alebo sa aj stali takými či onakými…
Zoznam toho, čo „by sme mali“ stále rastie.
Vídame bezdomovcov, v médiách množstvo krízových situácií vo svete… A násilie je i v TV zábave. To všetko dolieha na sociálny cit.
Reklamný priemysel, zamestnávatelia, politici a marketéri, aktivisti rôznych hnutí alebo kazatelia cirkví, novinári… a rôzni iní odborne vyškolení manažéri ľudských zdrojov alebo aj laickí spoluobčania poučení populárnou psychológiou zaplavili verejnú komunikáciu takým množstvom motivačných vplyvov, že na psycho-fyzický organizmus človeka pôsobia rovnako, ako DDoS útok.

Organizmus človeka však reaguje aj na tie sociálne podnety, ktoré si myseľ neuvedomí. Napr. marketéri a obchodníci aranžujú reklamy i prostredie nákupných centier podľa vedeckých poznatkov o fungovaní psycho-fyzického organizmu človeka, aby naše nákupné rozhodovanie ovplyvnili podľa svojich záujmov. Cielene nás vystavujú konkrétnemu druhu hudby, vôní, farieb a tvarov – usporiadajú prostredie nákupu podľa toho, aký tovar chcú, aby sme kúpili. A mnohí tomu podľahnú a až doma zistia, že s nadšením kúpili niečo, čo vlastne vôbec nepotrebujú. Išlo o sociálne hackerstvo a oni mu podľahli.

Takto na nás vplývajú najmä tí ľudia, ktorí veria, že oni zmenia svet k lepšiemu takým spôsobom, že budú meniť druhých ľudí, lebo oni predsa presne vedia, čo by „tí druhí“ mali robiť. Ľudí ovplyvňujú tak, aby tí spolupracovali na dosahovaní cieľov, ktoré im oni manipulatívne podsúvajú, keď sa ľudí snažia ovplyvniť bez toho, aby si ich vplyv mohli uvedomiť. Tj. keď s ľuďmi komunikujú bez úcty a rešpektu k ich ľudskej dôstojnosti, rozumu a slobode. Akoby ľudia boli iba veci na používanie pre sociálnych hackerov.
Takéto aj rôzne iné manipulatívne sociálne podmieňovanie ľudského organizmu a psychiky môže spôsobiť nielen zmenu nálady, vyvolávajúcu zmenu myslenia alebo nákupného správania – teda ovplyvniť rozhodnutia človeka, ale aj jeho zdravie.

Aj my – ľudia predávkovaní manipulatívnymi podnetmi – sme obeťou pohromy – zamorenia životného prostredia motivačným smogom:
Človek si zvyčajne neuvedomí včas všetky podnety, ktoré na neho niekto narafičil. Ale jeho organizmus časom pocíti, že je používaný ako vec, že čosi vo vzťahu, v komunikácii alebo v prostredí nie je v poriadku. Postupne sa môžu ako reakcia na manipuláciu vyvinúť pocity úzkosti a smútku s váhaním, zdržiavaním vôle, aby rozhodovanie nepredbiehalo uvedomenie si podnetov, ktoré na rozhodovanie vplývajú. Aj toto môže byť príčinou prokrastinácie!

Názov prokrastinácia je iba formálny opis stavu. Nevysvetľuje jeho príčinu. Akoby človek rezignoval na snahu porozumieť jej.

Popularita pojmu niekedy môže byť prejavom iného problému – alexitýmie – neschopnosti uvedomiť si, čítať, rozpoznať svoje city. Preto sa iba pomenuje opis ich následku. Tým sa získava ilúzia istoty – že tomu, čo človek pomenoval, aj rozumie a z porozumenia odvodí aj spôsob, ako tomu čeliť. Ale formálne pomenovania môžu i zavádzať a chápaniu príčin prekážať.
O pravú alexitýmiu sa nejedná, ak človek hneď nerozpozná iba reakciu vlastných citov na manipuláciu. Alebo vtedy môžeme uvažovať o sociálne podmienenej alexitýmii.
Nerozpoznávanie reakcií vlastného organizmu na manipuláciu nie je zriedkavou príčinou zdravotných ťažkostí, pri ktorých lekári vyšetrujúci telo nemajú čo diagnostikovať. Pacienti vtedy márne chodia od lekára k lekárovi, aby zistil pôvod ich ťažkostí. Príčina nie je v poruche telesných systémov. Tie len správne zobrazujú následky manipulatívneho vplyvu, ktorý myseľ nerozpoznala.
(Pre podrobnosti o manipulatívnej komunikácii klikni sem [4])
Často sa potom takí pacienti ocitnú v pasci rôznych ezoterických šarlatánov, ktorí pokračujú vo využívaní ich neschopnosti manipuláciu rozpoznať. Pacient = obeť len ďalej stráca – čas svojho života i všeličo iné. Paradoxne – čím viac času, úsilia a zdrojov do nádeje v nejaké dobro obeť investovala, tým ťažšie jej je rozpoznať, uvedomiť a priznať si, že tá investícia bola ovplyvnená manipuláciou a je vlastne márna. Vtedy, čím viac obeť investuje, tým viac sa prehĺbi i jej strata.
Nestačí, že sa človek iba v mysli rozhodne odpustiť a/alebo zabudnúť.

Niektoré návody na terapiu prokrastinácie sú skôr iba ošetrovaním príznakov. Akoby žiadnu príčinu nemala, či akoby sa ani nedala objaviť a stačilo iba formálne pomenovať a ošetrovať nejaký proces. Tento spôsob myslenia sa častejšie vyskytuje u ľudí kognitívne nevyvinutých (kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť, jej nedostatok býva jedným z príznakov, že človeku počas vývinu v detstve chýbal dostatok pozitívnej otcovskej/mužskej pozornosti; téme sa budem venovať v nasledujúcom blogu). Je zrejmé, že pri nedostatočnom rozvinutí kognitívnych schopností sa viac k predpokladanej činnosti môže pridružiť úzkosť, keď človek nevie vyhodnotiť dopad svojho správania, preto otáľa s rozhodnutím - prokrastinuje.
Obnovenie porozumenia vzťahu medzi príčinou a reakciou na príčinu – niekedy je to lenivosť, inokedy DDoS či manipulácia – je aj prvým krokom k terapii prokrastinácie. Ďalším krokom k jej terapii je zrieknuť sa termínu prokrastinácia vtedy, keď ním človek sám seba klame, keď tak nazýva svoju lenivosť. Vtedy je to útek od zodpovednosti, ktorým človek redukuje morálny problém - lenivosť - na problém zdravotný - psychologický. Súčasne však tento únik od zodpovednosti znamená aj riziko pre duševné zdravie.
(O súvislosti duševného zdravia a zodpovednosti som písal v blogu Nezodpovednosť a psychoterapia [5])
V dobe, keď psychiatri ešte nemali „tabletky na všetko“, sa niektoré prejavy prokrastinácie nazývali reaktívna depresia – reakcia organizmu na veľkú životnú stratu. Porozumenie vzťahu príčiny a následku zostalo zachované. Reaktívnu depresiu netreba popierať ani premenovať na prokrastináciu. Produktívnejšie je stratu si priznať – postaviť sa jej čelom, odsmútiť ju, oplakať. Porozumenie príčinám straty v rozhovore so sebou samým a s blízkou kompetentnou osobou uvoľní zadržané city. Umožní pochopiť, ako a čím sa človek vystavil zneužitiu a zmeniť to, vyrásť, dozrieť.
Potom je ľahšie nadýchnuť sa a ísť ďalej. Čím väčšia bola investícia citov, času, pozornosti a úsilia do nejakej nádeje, ktorá sa nenaplnila (lebo slúžila iba na zakrytie nejakej manipulácie, aby sme sa nechali využívať) a čím väčšia bola následná strata, tým viac času a práce na sebe treba nielen na zmenu mysle, ale aj na zotavenie sa celého človeka, kým zmeny postoja a mysle presiaknu aj do nevedomých oblastí duše a do tela pre obnovu zdravia.
Gabriel Martinický