Ahojte,

Foto: alp-studio-on-unsplash

Spoločnosť zasahuje trend antisociálneho správania – politickú kultúru už dlho kazia prejavy slovnej agresivity, ba rastie už aj násilie na uliciach … Ani pre turistov zo zahraničia už nie sme tak bezpečnou krajinou… Bežní ľudia môžu byť z našej politickej reprezentácie znechutení, alebo byť znepokojení, cítiť sa na ulici menej bezpečne a pýtať sa: „Čo sa to deje?!“
Korene trendu sú už odborníkom známe: „Pomerne veľké množstvo výskumov bolo po druhej svetovej vojne – a hlavne v období zvyšujúceho sa počtu neúplných rodín, t.j. väčšinou rodín bez otca – venovaných dôsledkom absencie otca na vývoj detí. Výsledky týchto výskumov v prevažnej miere potvrdzovali, že absencia otca má vo zvýšenej miere za následok antisociálne správanie detí, kognitívnu nevyvinutosť*, podpriemerné školské výsledky, konflikt pohlavnej identity a nízke sebavedomie.“[1] (* kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť)
O zanedbanom vnímaní otcovstva v Cirkvi som písal už v blogu Nádvorie nenachádzajúcich? Dôsledky tohto javu však presahujú to, čo sa do blogu zmestí. Schopnosť civilnej spoločnosti vnímať otcovské aspekty života na tom nie je o nič lepšie. Preto ponúkam aspoň stručný náčrt súvislostí:

Ilustrácie: Vladimír Renčín, zdroj - http://rencin-kpfrh.photoplanet.cz/

Prokrastinácia je postmoderný názov výraznej a chronickej tendencie odkladať plnenie náročných povinností a úloh – najmä tých nepríjemných – na neskôr. To môže predstavovať riziko pre duševné zdravie. Psychologicky sa prokrastinácia vysvetľuje ako prejav úzkosti spojenej s predpokladanou činnosťou. S tým súvisí aj isté ochromenie schopnosti rozhodovať sa a zvoliť jednu z možností správania, ak je tých možností viac, či veľa. Názov pochádza z latinského pro- (= pre, na) a crastinus, cras = zajtrajší, zajtra.
Psychiater R. Honzák píše, že vznešený názov „prokrastinácia“ je premenovaná lenivosť.
Áno, aj. No nie iba a vždy.
Prokrastinácia môže byť i následok pôsobenia sociálnych hackerov!
(aktualizované!)

V závere blogu …no nemohli posadnutého uzdraviť… som sľúbil pokračovanie témy o vzťahu zodpovednosti a duševného zdravia.
A už v blogu A predsa hrozno nie je kyslé! (Zdravie i chorobu ovplyvňujú i ľudské názory a myslenie!) som písal o psychoanalýze, že freudovské poňatie životnej filozofie a predstava o človeku sa prejavili nenápadne rozvratnými účinkami, ktoré zasiahli už samotného Freuda.
Ale situácia má riešenie.
Psychoterapeutická škola Terapia realitou na mnohé psychické problémy súčasnej spoločnosti dobre odpovedá. Náhľad na tieto problémy sa týka aj profesionálov, aj ich klientov…

Motto:
Neurológ a psychiater Viktor E. Frankl [1]:
„Predtým chodili takí ľudia za kňazom. Teraz žijeme v sekularizovanom storočí a nesmieme sa čudovať, ak je aj duchovná starostlivosť sekularizovaná. Už v minulom storočí sa však Kierkegaard odvážil vysloviť: »O duše sa už nestarajú kňazi, ale lekári.«“

Nie je to nový problém – Kierkegaard to povedal v devätnástom storočí…
V tejto súvislosti môžem citovať i výrok kardinála Martiniho, že cirkev je 200 rokov pozadu. Zdá sa, akoby si to všímala len veľmi pomaly…

Upravená snímka filmu Evanjelium podľa Matúša, INTERNATIONAL BIBLE SOCIETY

Liturgický kalendár nám na sobotu ponúka z Matúšovho evanjelia príbeh o uzdravení posadnutého (Mt 17, 14-20).
Porovnajme túto biblickú udalosť s dnešnou praxou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
To nabáda k otázke: Prečo ani mnohí dnešní Ježišovi služobníci nevedia uzdraviť mnoho ľudí s ťažkosťami podobnými tým, aké uzdravoval Ježiš?
Veď Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14, 12-14)

Upravený fragment obrazu Premenenie Pána, Raffaello Sanzio da Urbino, 1518-1520

Zážitok premenenia, ktorý zakúsili apoštoli s Ježišom na hore, ich vyviedol z príliš ľudských predstáv ich doby o spáse.
Akúsi novodobú sekulárnu – medicínsku analógiu takého zážitku napísal lekár a spisovateľ Samuel Shem v knihe Mount Misery (1997) – český preklad Hora hoře (2002). Toto napínavé zasväcovanie do tajomných zákutí psychiatrickej kliniky je súčasne zábavné a presiaknuté dobrým humorom, hlbokým porozumením i poznaním; je to veľmi inšpiratívne a zábavné čítanie pre tých, čo na ceste osobného dozrievania už nie sú celkom začiatočníci, ale aspoň mierne pokročilí. Kniha vykresľuje i univerzálne vzorce správania autorít, ktoré svoju osobnú nezrelosť maskujú svojim spoločenským postavením. Nové nie sú tie vzorce myslenia, motivácie a správania, novodobá je iba ich aplikácia.
Keď sa svet odvrátil v očakávaní spásy od Krista k medicíne, psychológii a psychiatrii, je zrozumiteľné, že sa v tomto odbore objavili aj imitátori spásy podobní tým, ktorých správanie kritizoval sám Ježiš.
Medzi dušou a duchom existuje akési spojenie, vďaka ktorému objavenie – zjavenie spásy môže priniesť aj uzdravenie z duševných ťažkostí. Inokedy zasa uzdravenie duševných ťažkostí otvorí cestu k chápaniu spásy...
Preto Ježiš NAJPRV dal apoštolom moc uzdravovať a vyháňať démonov, až POTOM ich poslal hlásať evanjelium (Lk 9, 1-2).
Znalcom Mojžišovho zákona, ktorí iba iným ľuďom rečnili o spáse, ktorú sami osobne nezažili a nepoznali, Ježiš povedal, že bez poznania Písma a Božej moci sa mýlia (Mt 22, 29).

Ako by taký omyl mohol vyzerať v súčasnej dobe, zobrazuje...

Otázky z homílie pápeža Fratiška – Sme schopní zažívať bolesť druhých, trpieť s trpiacimi, vcítiť sa do situácie druhých, do situácie ich utrpenia? – majú jedno spoločné: ukazujú na nedostatok empatie.
Ak mu chceme čeliť, je dobré porozumieť aj tomu, ako sa takýto nedostatok empatie vyvinie a prejavuje.
Téme sa kedysi venovala i relácia slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu:
Očami viery, vedy a kultúry: Patologické dôsledky porúch vo vývine - Narcizmus.
Nielen slová pápeža Františka, ale aj slovenská súčasnosť ukazuje, že táto téma je stále aktuálna. Preto reláciu Vatikánskeho rozhlasu ešte doplníme poznatkami odborníkov a praktickými skúsenosťami z pastorácie.
(aktualizované!)