Malá Terezka, ako Tereziu z Lisieux katolíci familiárne nazývajú,žila na konci 19. storočia.
Keď som kedysi dávno čítal prvýkrat jej životopis, vôbec ma nezaujal. Nedokázal som sa preniesť cez pre mňa trocha nasladlé a možno aj detinské vyjadrovanie. Nechápal som, prečo ju Cirkev vyhlásila za svätú a učiteľku Cirkvi.
Aby človek mohol pochopiť jej veľkosť, musí čítať akoby pomedzi riadky a odfiltrovať, čo nie je podstatné. Musí pochopiť, že vyjadrovanie ktoré mu možno vadí, je plodom doby v ktorej žila, či jej prirodzených psychyckých daností.
Francúzska Cirkev bola v tom čase pod vplyvom jansenizmu. Veľmi (až prehnane) sa vyzdvihovala božia spravodlivosť, hovorilo sa o božom súde, zatratení, pekle...o potrebe odčiniť svoje hriechy
Terezka už ako dieťa nemala na ružiach ustlané. Mama jej zomrela ešte ako malému dievčatku. Táto udalosť zanechala v jej živote hlbokú ranu, ktorá spôsobila, že v detstve bola precitlivelá a psychicky labilná. Istá slabosť ju sprevádzala celý život.

Zase raz je to tu. Z detskej počujem neuveriteľný vreskot a plač. Ondrej celý zúrivý kričí: Hana, ja ťa nenávidím!!! Už ti nikdy nič neodpustím. A Hanka tiež plače o stošesť. Stalo sa, ako už aj často predtým, že Hanka zničila Ondrejovi obľúbenú hračku. Roztrhala mu jeho vtáčika.