Človek je často ako
loďka na rozbúrenom mori.
List vo vetre.
Na ceste plnej ľadu
stŕpnuté nohy.
Neistý chudák.
Len potáca sa.
Či aj chodí?
 
A pritom človek,
to je kráľ.
Má veľkú ríšu

Mrzne nám.
A ako na aukcii,
keď prihadzujú kupci na cene,
pridáva zima stupne.
Kam až to chce hnať?
Vieme to,
a či nevieme?
Mrzne nám.

Oblakom závidím, že rozdávať sa vedia.
V drobunkých vločkách. A všetko skrášlia hneď.
Keby to človek vždy vedel. Rozdávať. Seba.

Cestovať vlakom, to je nuda,
hovorí niekto, niekto pridáva,
to nie je nuda, to je rovno,
poriadne veľká otrava.

Otrava, nuda, strata času,

Pred treťou nad ránom,
keď budík sladko drieme ešte,
ja tvrdo pracujem. Odháňam myšlienky,
čo dáko vôbec nepohnú sa.
Vždy stoja na tom istom mieste.

Do snehu vrastené lavičky kovové,
prikryté studenou perinou. Tvrdo spia.
A ľudia? V čo vrástli? Kto im to napovie?

(Milan Rúfus 10.12.1928 – 11.1.2009)

Je toho veľa, za čo ďakujem.
Za každú krásu, čo ma zláka.
Ale aj za dar básnika.
Hovorím teraz, Pane, vďaka.