Bolo by falošné mať dôveru a nádej a pritom všetko odďaľovať. Existujú ľudia, ktorí robia zo svojho života čakáreň. Vlaky prichádzajú a odchádzajú a oni hovoria:
„Do tohto ešte nie, nastúpim až do nasledujúceho.“
To znamená: „ Potom sa vyspovedám, na konci môjho života.“ Takýto postoj je však riskantný, lebo tu nejde o nejakú formu turistickej cesty, ale o cestu k večnej spáse.

Predstavte si, že by do našej krajiny vnikli barbari. Blížia sa a všetko ničia a vraždia. Všetci utekajú a skáču do lietadiel, aut a vlakov. „Poď“ kričím na známeho „tu je ešte miesto vo vlaku, naskoč rýchlo!“ Ale on na to: „Je to skutočne isté, že ma tí ľudia zabijú, keď tu ostanem? – „Celkom isté to nie je. Mohli by ťa aj náhodou ušetriť. A mohlo by sa stať, že ešte pôjde nejaký vlak skôr, ako tu budú barbari. Ale to sú len neurčité možnosti – jedna k tisícim.
Tu ide o tvoj život!
Naskoč!
Čakať je v tomto prípade neodpustiteľná hlúposť!

Albino Luciani – Otče náš