Katolícki zombie. Praktizujúci katolíci, ktorých praktizovanie viery končí tam, kde začína byť tlak davu a konzumnej spoločnosti na nich príliš silný. Žil som už vo viacerých častiach Slovenska a preto viem, že fungovať á la katolícky zombie je veľmi rozšírená prax.
Čo ma v poslednej dobe najviac prekvapilo je fakt, že praktizujúci katolíci ktorých poznám nemajú záujem preberať v diskusii niektoré témy. Stretol som sa s jasným ignorovaním, zahováraním a odvádzaním od témy diskusie, ktorá im akosi nevyhovovala. Ako to nazvať. Žeby primitivizmus? Mentálna zaostalosť? Asi prehnané. Celkom mi na to pasuje syndróm akéhosi moderného farizejstva. Prekvapilo ma tiež, že som sa v poslednej dobe stretol skôr s otvorenosťou pre diskusiu na určité chúlostivé témy s menej veriacimi ľuďmi ako s tými, ktorí majú o sebe asi príliš umocnený dojem, že sa blížia k duchovnej dokonalosti a nepotrebujú, aby im niekto poukazoval na nedostatky. Zároveň som sa však stretol i s ľuďmi, ktorí ma povzbudili v tom zmysle, že sú otvorení uvažovaniu o svojich doterajších postojoch, a keď zvážia a prídu k záveru, že argumenty druhej strany sú bližšie k pravde, sú ochotní zmeniť svoj postoj. Takýchto slobodných ľudí nie je veľa, ale môžem potvrdiť, že predsa len sú.

Prvotná myšlienka pre napísanie tohto článku, no najmä samotný jeho nadpis mi napadol už v čase posledného sprievodu na slávnosť Božieho tela. Ukážková akcia prejavu viery. Nebudem hovoriť o tých, ktorí sa jej radšej ani nezúčastnia, pretože majú pocit náboženského exhibicionizmu. Rád by som poukázal na tých, ktorí sa tackajú v tomto sprievode. Doslova. Odtackajú si kolečko po obci alebo po sídlisku a môžu si spraviť čiarku, že absolvovali ďalšiu povinnú jazdu, tak ako to robili už ich starie matere. Novinkou na tomto sprievode je skutočnosť, že katolíci sa spevom a niekedy aj modlitbou len minimálne zapájajú. To sa však netýka len sprievodov, ale napríklad i zapájania sa na omšiach. Niektorí to odôvodňujú tým, že nevedia spievať. Napriek tomu, by sa očakávalo, že sa zapoja aspoň pri hovorenej časti liturgie.
Mám skúsenosť ako jeden saleziánsky kňaz spomínal na kázni sedem hriechov, z ktorých sa katolík nespovedá. Jeden z nich bol i to, že sa nezapája do liturgie. Ako sa dalo čakať, v miestnej katolíckej obci tým vzbudil primerané pohoršenie. Dôstojný priebeh omše mnohým katolíkom nič nehovorí a predpokladám, že sa veľmi netrápia ani tým, aké svedectvo je to pre okolie.
Neviem či to tí ľudia skutočne nevidia alebo sú úmyselne voči tomu ľahostajní, ale predpokladám, že nie som jediný kto vníma sprievod na Božské srdce ako sprievod katolíckych mŕtvol. Tipujem, že ateisti alebo nepraktizujúci veriaci, ktorí to sledujú z toho majú dobrú šou. Svedectvo o horlivosti našej viery. O túžbe oslavovať, ďakovať a chváliť Boha i spevom.
Chápem, že sa niekto nezapojí do spevu v sprievode vtedy, keď nepozná text piesne. Je to normálne najmä, keď farnosť nezabezpečí, aby boli piesne, ktoré sa budú spievať aspoň vytlačené na pár papieroch pre účastníkov. Ale zažil som i to, že animátori a speváci miestneho zboru, ktorí so spevom najmä mládežníckych piesní, ktoré sa v poslednej dobe čoraz častejšie pri sprievodoch spievajú by nemali mať problém. Napriek tomu celý sprievod odignorovali mlčaním. Skutočne príkladní animátori...

Do tohto článku by som rád ďalej zahrnul i ďalšiu tému. Respektíve tých katolíkov, ktorí sa pravidelne kŕmia odpadom z televíznych obrazoviek a viacerých bezduchých časopisov. Nie je to vôbec ojedinelý jav. Je vás skutočne väčšina. Fakt, že sa už veľa krát o tom hovorilo v kostoloch a kresťanských médiách svedčí o pár veciach. O zadubenosti, o kreatívnej schopnosti katolíkov hľadať si ospravedlnenia pre svoje zlozvyky a o tom, že o tejto téme treba otvárať diskusiu naďalej.
Je celkom pozoruhodné ako môže niekto na jednej strane chodiť do kostola, odriekať modlitby, pravidelne adorovať, mať významné postavenie v katolíckej inštitúcii alebo viesť prednášky v rámci formácie iných kresťanov a na druhej strane sledovať akčné krváky či romantické citové porno, ktoré človeku dávajú minimum pozitívneho. Ďalšou kapitolou je čítanie časopisov kde „najinvestigatívnejšou“ reportážou je aké handry budú frčať toto leto či reportáž o tom ako susedovi zdochol jeho milovaný pes. Samozrejme nie celkom to tak je v realite, avšak niekedy sa to tomuto opisu veľmi približuje. Faktom zostáva, že v mnohých prihlúplych časopisoch, ktoré svojou kúpou masovo podporujú mnohé katolícke ženy, ale i muži je urážaná Cirkev, rozoberaný súkromný život a chyby konkrétnych ľudí ako nejaké pikošky a veľká sranda, prípadne vzťahy založené na smilstve sú prezentované ako niečo „trendy“.

Podobne je to i s navštevovaním nákupných centier a obchodov, kde sa predávajú rôzne veci podporujúce rozklad rodín i jednotlivcov. Pokiaľ človek nemusí, nemal by navštevovať a podporovať špinavý biznis, ktorý ťaží z vyzývavých reklám, ktorých sú nákupné centrá plné. Rovnako, keď môže, mal by uprednostniť predajňu, kde nemajú v ponuke všetky možné zvrhlé časopisy, prípadne erotické pomôcky, ale radšej takú, kde bulvár a porno nepredávajú alebo ho predávajú len minimálne. Okrem toho nemalo by byť pre katolíka celkom v poriadku, keď si ide sadnúť do krčmy, kde nemajú problém predávať človeku alkohol aj do vtedy, kým sa ním nepriotrávi. Rovnako nie je v poriadku, keď si chce ísť katolík „sadnúť“ tam, kde ťažia z gamblerstva a teda zo závislosti ľudí na výherných automatoch, čo prináša množstvo samovrážd a rozpadnutých rodín. To sme už fakt takí hlúpi, že nám tieto veci nevadia? Na jednej strane podpisujeme petície, aby sa pri Bratislave nemohlo vybudovať ďalšie Monte Carlo a na druhej strane nám tieto choré veci v našom meste či dedine nevadia natoľko, že im tam ideme dokonca spraviť tržbu? Tento víkend v nedeľu som videl viacerých animátorov z našej farnosti vychádzať práve z jedného takéhoto pajzlíka. A to sa naša farnosť považuje za veľmi živú a horlivú. Ako je to potom inde? Žeby inde sa už organizovali aj spoločné návštevy bordelov? Možnože som zaspal dobu, tak sorry.

Na záver by som sa dotkol ešte jedného problému. Týka sa podporovania podnikateľov v nedeľu. Je v poriadku, ak človek pracuje v nedeľu, keď nemusí? Stalo sa už dobrým zvykom aj medzi katolíkmi, že v nedeľu nemajú problém navštíviť nejaké pohostinstvo, prípadne niektorí i supermarket. Ospravedlňujú si to potrebou relaxu a potrebou komunikácie. Akoby sa relaxovať a komunikovať nedalo i bez toho (Idem napr. v nedeľu na výlet a do ruksaku si zoberiem fľašu vody a jedlo. No problem. A to sme dosť početná rodina a dokážeme takto fungovať. Alebo nákup na nedeľu spravím v sobotu večer. Prípadne nečakanú návštevu ponúknem skromnejšie, atď.). Bez toho, že motivujem podnikateľa k tomu, aby viedol zamestnancov k životnému štýlu, kde si zamestnanec nedeľu nemôže vyhradiť na rodinu a na Boha. Je to ľahostajnosť k tým ľuďom čo musia pracovať v nedeľu i keď by nemuseli? Áno je. Veď predsa nemôžeme porovnávať prácu nejakého hasiča, prípadne zdravotníka s prácou povedzme krčmára alebo predavačky v Tescu. Tam nejde o život. Treba sa naučiť rozlišovať.

Alebo nevadí, ak človek pracuje iba každú druhú nedeľu? Ale veď Boh nepovedal, že spomni, aby si každý druhý sviatočný deň svätil, ale spomni, aby si sviatočný deň svätil.
A ak veľké výrobné podniky nechcú zastaviť prevádzku v nedeľu, pretože by to ohrozilo ich postavenie na trhu, potom to svedčí o zvrhlosti súčasného trhu. V takom prípade je opodstatnená možnosť, aby zasiahol štát zákonom, ako to je vo viacerých západných i iných krajinách sveta.

Je v poriadku, že kašleme aj na výzvy biskupov a kňazov, aby sme nepodporovali prácu v nedeľu? Ak by sme aj nie celkom s nimi súhlasili, ak ich výzvy nie sú v rozpore s Božími zákonmi, potom by sme ich mali poslúchať. Neposlušnosť je základom rozpadu – ajhľa protestanti, ktorí sa neustále rozdeľujú a prenikajú do ich denominácií rozličné hedonistické úchylky, voči ktorým začínajú byť tolerantní. Myslime na odkaz Pátra Pia, ktorý bol skutočným vzorom poslušnosti i vtedy, keď nariadenia zhora boli v rozpore s tým čo by chcel on sám.

Celé je to o zriekaní sa a schopnosti sa ovládať. No predovšetkým je to celé o láske. Ak niekoho milujem, chcem, aby slávnosť na jeho počesť mala úroveň. Ak niekoho milujem, nebudem jeho deti odvádzať od možnosti stretnúť sa s ním. Ak niekoho milujem, nebudem sa kŕmiť médiami, ktoré ma od neho vzďaľujú. Ak Boha milujem dokážem si na neho nájsť čas a dokážem sa zrieknuť mnohých úbohostí tohto sveta, ktoré ma zotročujú.

Našli ste sa v niektorom odseku? Smutné. Treba si uvedomiť, že by sme sa nemali uspokojovať s argumentom, že tak koná i väčšina katolíkov. Je to argument hodný dieťaťa na základnej škole.
Na druhej strane netreba zabúdať, že Boh stále dáva nádej a možnosť na zmenu. Preberme sa. Ak nechceme odstrániť aj to najmenšie zlo z nášho života, potom to zlo môže ľahko na seba nabaliť väčšie zlo a to nás môže stiahnuť na dno. Nezabúdajme na to. Hlavne sa netreba potom sťažovať na Boha, kde bol, keď vy ste viedol tak „úžasný a príkladný“ život.