„Kto nechal otvorené dvere?“ pýta sa jeden trochu zarazený monsignor zo sprievodu pápeža počas jeho cesty do Írska (september 1979). Pápež prišiel na stretnutie s írskym premiérom s polhodinovým meškaním!

To preto, že cestou na chodbe uvidel malú miestnosť s pootvorenými dverami. Vkĺzol dnu a zostal tam dlhú chvíľu sám. Bola to kaplnka s Najsvätejšou sviatosťou.

„To som zariadil ja, aby tie dvere našiel otvorené,“ vysvetľuje Mons. Renato Boccardo. „Lebo ho sprevádzam už od jeho prvých ciest, uvedomil som si, akú má potrebu byť sám v kaplnke. Keď nejakú nájde, zabudne na čas a nechce vedieť, aký je ďalší bod programu. Vždy nám odporúča, aby pri organizácii jeho ciest bolo slávenie svätej omše absolútne základnou udalosťou, všetko ostatné sa musí točiť okolo toho.“ Vo svojej autobiografickej knihe Dar a tajomstvo Ján Pavol II. priznáva, že od chvíle, kedy bol vysvätený za kňaza, nie je svätá omša preňho tou najposvätnejšou povinnosťou, ale skutočnou potrebou duše.

***

Z knihy Momentky ze života Jana Pavla II (Karmelitánské nakladatelství).
Zdroj: www.pastorace.cz