Pred nedávnom som navštívil výstavu v kláštore Marienstern v Bautzene z príležitosti osláv 750 rokov jeho trvania. Časť tejto expozície mala názov „Krásne ženy“.

Najkrásnejšie a najobdivuhodnejšie umelecké diela oslavujúce ženy neboli venované portrétom herečiek a speváčiek – nachádzali sa tam v maliarstve a v sochárstve prekrásne podoby Márie . Práve tieto exponáty prilákali najviac návštevníkov. Predovšetkým ženy. Boli tam vystavené dokonca tri madony, ktoré predstavovali typ „Mária gravida“. Gravida znamená „tehotná“, požehnaná Mária, ktorá je plná nádeje. Pred takýmto vyobrazením sa pristavili ženy obzvlášť dlhšie. Vôbec sa nechcem pýtať prečo. Možno cítili svoje neprekonateľné povolanie k materstvu.

Spýtajte sa osôb najrôznejšieho pôvodu a veku, o kom hovoria s najväčšou úctou a vďačnosťou. Je to skoro vždy ich vlastná matka. Pokiaľ človek ešte matku má, ani si to neuvedomuje - a o odpovedi musí najskôr premýšľať. Ale keď som svoju matku stratil, bol som tak smutný, že som bol vlastne sám sebou zdesený.

V duchu som si hovoril: predsa veríš v zmŕtvychvstanie, prečo teda pociťuješ tak ťažko stratu matky a prázdnotu, ktorá vznikla jej odchodom? V tejto pre mňa ťažkej hodine mi napísal jeden kňaz: „Pán kardinál, nehanbite sa, že tak žialite za svojou matkou. Matka je miestom, na ktorom nám Boh daroval dušu. Preto pre nás je a zostane tak dôležitá po celý život.“

Mnohé ženy vôbec nevedia, čo strácajú odmietnutím materstva. Mária bola matka. Hovoria: bola to dobrá, tichá, ale neaktívna žena. Pýtam sa Vás: ktorá žena musí byť aktivnešia a kreatívnejšia než matka?

Joachim Meisner: Dívat se srdcem (Karmelitánské nakladatelství)

Zdroj: www.vira.cz