Dávno sme sa tam nestretli. Už nejaký čas sme sa hľadali a nachádzali kade-tade. Nie však na kolenách.

Nebudem sa vyhovárať na to, že tie moje sú máličko pokazené a od operácie pred niekoľkými rokmi chcú z času na čas vidieť lekára. To nie je dôvod. Ja som totiž zabudla, na čo boli v našom vzťahu dobré. Stretávali sme sa. Pravidelne. Bez výnimky. Bol si tam a prišla som aj ja.

Hľadanie dôvodov neprísť ma už zunovalo.

Načapal si ma: “Problémy budú vždy. Aj krízy prídu. Ale to prekľačíš.” A som došla! Poznám sa. Nekľačím teraz, nebudem ani potom. Neprekľačím, keď nekľačím. Čo mi potom pomôže? Kde nájdem tú jedinú VEC, ktorá mi pomôže? Kde nájdem Teba a seba na jednom a tom istom mieste?

Máš pravdu, stretávame sa aj inde. Tu to má však nádych romantiky, po ktorej moje ženské ja tak piští. Kľačíš aj ty a pýtaš sa, či budem navždy len a len Tvoja. Odpovedám. Teším sa. Aj ty, pretože „ženích je ten, kto má nevestu.“ (Jn 3, 29)

O chvíľu prídem zas. Totiž - prekvapil si ma, že si tam ozaj bol, keď som šla do kolien. Vymenil si moju usilovnosť v hľadaní dôvodov neprísť za svätú nespokojnosť, že som práve niekde inde ako na našom mieste stretnutia. Tak ešte raz: počkaj si ma. Prídem. Čoskoro. A Ty ma uisťuješ o tom istom. (Zj 22, 7.12.20)