Moja prvá tohtoročná hríbačka zo začiatku nevyzerala veľmi úspešná.
Les, ktorý síce nie je rajom hríbarov, ale niekedy prekvapí
a človek sa nestačí čudovať, čo všetko ponúka, bol teraz ako mŕtvy.
Po hríboch ani stopa.
Nebolo zlých (rozumej nejedlých), ale ani dobrých.
A tak sa ponúkali dve možnosti.
Vrátiť sa hneď domov alebo sa ním predsa len trochu pomotať.
Šancu dostala tá druhá možnosť.
A takto to dopadlo, predsa sa niečo našlo.
Z muchotrávky síce mrvenica nebola,
ani červivý hrabák na ňu nebol súci,
ba dokonca ani dubák situáciu nezachránil.
Ale tieto hríby mi porozprávali o našom ľudskom svete.
Aj v ňom sme totiž rôzni.
Jedni možno vyzerajú jedovatí,
jedni možno nevyzerajú nebezpeční, ale aj tak nie sú na nič súci,
a jedni sú možno ako-tak dobrí.
A žijeme vedľa seba tak, ako tie hríby.
Rozdiel je len v tom, že hríby s tým, aké sú, nič nenarobia,
ale my, ak chceme, s tým, akí sme, môžeme niečo urobiť.
Hm...
A to som si na začiatku myslela, že les je mŕtvy.
A on žije.
A rozpráva... :-)
- blog používateľa Margita Žiaková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač