Prečo Boh nestvoril človeka rovno do neba, keď vedel aký bude ďalší jeho osud? Do takého neba, aké nás má vlastne čakať po smrti, kde už tí, ktorí tam budú, nebudú hrešiť proti Bohu. Pretože v podstate nás síce stvoril do raja, ale my sme Boha zradili, pretože sme dostali takú možnosť vďaka slobodnej vôli, a preto sa raj, daný pre nás od Boha, zmenil na život sprevádzaný trápením.

Odstránenie slobodnej vôle by nebolo riešením, lebo by sa tým poprela naša najhlbšia ľudská podstata a zároveň Božia láska k nám. Prečo ale Boh, keď vedel ako to všetko dopadne, prečo nás nestvoril rovno do takého neba, kde už ho aj napriek slobodnej vôli nebudeme chcieť zrádzať, keď po smrti nás také nebo čakať má? Prečo nás stvoril na tento svet, keď vedel, že ho zradíme, vedel, že ho budeme urážať a budeme porušovať jeho prikázania?
Veríme, že keď malé dieťa (minimálne to pokrstené) zomrie, ide do neba, keďže také zhruba jeden a pol ročné dieťa nemá hádam žiadne hriechy. Prečo Boh, keď nás tak miluje a je všemohúci, prečo to nezariadil tak, aby to pre všetkých bolo také jednoduché ako pre niektoré tieto vyvolené deti? Plus, ešte to mohol zjednodušiť vďaka svojej všemohúcnosti tým, že by sme sa nemuseli narodiť na tento svet, ale aby sme mohli ísť rovno do toho neba ako tie deti, ktoré to majú ale napriek všetkému skomplikované tým, že sa musia narodiť a opäť s istou dávkou trápenia aj zomrú. Prečo by to nešlo aj bez toho trápenia? Odvolávanie sa na opodstatnenosť toho, že máme predsa slobodnú vôľu je bezpredmetné, na základe uvedeného, pretože aj to dieťa má slobodnú vôľu, ale nemuselo ju tu na zemi, zdá sa že k jeho šťastiu (aspoň tak sa to na prvý pohľad javí), uplatniť.
Nejakú takúto otázku som dostal trochu dávnejšie od jedného môjho kamaráta. Ja sám som sa týmto problémom zaoberal už skôr, ale žiadnu rozumnú odpoveď som vtedy nenašiel. Hovoril som si, že je to tajomstvo, ktoré je pred nami zdá sa celkom ukryté a odpoveď na takúto a podobné otázky spoznáme asi až po smrti. Rozumnú odpoveď mi nevedelo dať ani množstvo ľudí, od ktorých som čakal, že by mi ju dať mohli. Keď ma však s touto otázkou opäť konfrontoval spomínaný kamarát začal som znovu nad týmto problémom uvažovať. Ako najrozumnejšie, k čomu som došiel, sa mi pozdáva táto odpoveď:
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––--------
Čiže tento môj pokus o zmysluplné vysvetlenie by som začal takto. Človek bol stvorený do raja, ktorý bol „nebom na Zemi“. Človek ale ochutnal zo stromu poznania a sám zradil vzťah lásky s Bohom. Boh však vo svojej dokonalosti mu dáva možnosť opäť sa vrátiť do raja. Na konci obnoví Svet, čo možno chápať ako obnovenie raja na Zemi. Ale aká výhoda plynie z toho trápenia na Zemi „mimo raja“, počas nám známeho pozemského života? Človek v raji na konci Sveta po poslednom súde, bude mať v obnovenom raji možno rovnako ako Adam a Eva možnosť realizovať svoju slobodnú vôľu. Možno bude existovať znovu (či stále?) „Strom poznania“. Avšak navyše bude mať tiež VEDOMIE aký úbohý život je, resp. by ho čakal po opätovnom zradení vzťahu s Bohom. Toto vedomie plynie zo SKÚSENOSTI, ktorú človek sám mohol zažiť v trápení nám známeho života – po páchaní hriechu. A toto vedomie plynúce z tejto skúsenosti svojim spôsobom upevní náš vzťah s Bohom, ochráni nás pred opätovným zradením vzťahu s Bohom.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––--------
Neskôr som sa o tomto probléme bavil aj s jedným duchovným. Nevedel mi síce najskôr zmysluplne odpovedať na predloženú horeuvedenú otázku, no po predložení tohto náhľadu si však spomenul, že už sv. Augustín vraj tvrdil niečo v tom zmysle, že „Ó šťastná vina“, čím chcel povedať, že Boh vlastne náš či prvotný hriech prarodičov zmení, v podstate ako všetko, na ešte väčšie dobro.
Aj keď určitá zmysluplná odpoveď sa dá nájsť, napriek akejkoľvek snahe môžeme samozrejme tieto veci poodhaľovať len čiastočne a vždy to pre nás tu na zemi zostane do istej miery tajomstvom. Aj napriek tomu, ak by vedel niekto upresniť odpoveď na tento problém (najmä ak vie o postoji, resp. odpovedi na takúto alebo podobnú otázku vychádzajúcu z učenia Katolíckej cirkvi), budem rád keď sa ozve.