Bol to taký obyčajný narodeninový deň. Ja som oslávil tie svoje a niekto sa narodil. Druhýkrát.

Boli sme liezť v Rubiku. Taká pekná asi 30 metrová skalka. Asi pred 2 mesiacmi sme si ju sami čistili a tak sme ju celkom dobre spoznali. Najlepší lezci – Jaro a Juri – natiahli zdola, my ostatní už len tak skromne „na udicu“.

Jedno lano sa hore zaseklo. Kým ho Juri uvoľňoval, my sme tak posedávali. Niekto v okne starých kasární, niekto pod stromom (v tom tieni sa dobre istí), Lenka čakala pod skalou na lezenie. Tak si sedela na kameni a občas utrúsila niečo v štýle „No pome liezť!“ Tak sme sa tešili a čakali...

Do tej lezeckej idylky zaznel Juriho výkrik: „Pozor! Kameň!“ Nebolo to také obyčajné upozornenie. Nekričal. Reval ako zmyslov zbavený. Keď uvoľňoval lano, odtrhol sa mu po nohou kameň. Taký dobrý šuter, ktorý som pri čistení nechal v stene, lebo som s ním vtedy nevedel pohnúť. V tú ranu sme všetci do jedného zmrzli a bezmocne sa pozerali na to, ako sa rúti Lenke priamo na hlavu. Nezmohli sme sa na nič. Niektorí v sekunde nezvládli ani to pozeranie. Nastal strašný rachot. Kameň sa rozletel o skalu kúsok nad Lenkou. Ani nie meter od nej. Keby jej spadol na hlavu alebo na chrbát, viac sa nepostaví... Ešteže sa život nehrá na keby. Zmohol som sa len na to, na čo sa zmohla Lenka večer v kaplnke, keď jej začalo dochádzať, že mohla zomrieť. „Bože, vďaka!“ ešte aj teraz sa mi tlačia slzy do očí.

Tak trochu v šoku sme boli všetci. Juri do konca lezenia nezliezol zo skaly. Veď mu nechýbalo veľa, aby šiel s tým šutrom. Kubo ani neliezol, ostal len istiť. Natália ešte dlho lapala po dychu. Lenke to zo šoku nedochádzalo... Nikdy som neveril na náhodu. Tvrdím, že náhoda neexistuje. A ak hej, tak jej iné meno je Božia logika. Viac nemám čo dodať. Ešte je to čerstvé. Ani neviem pomenovať svoje pocity. A to, čo sa deje v Lenke sa treba spýtať jej...