Hoci je október už takmer v polovici, ponúkam na pokračovanie zamyslenia ku sv. ružencu.

Boh chce byť s nami. O tom rozpráva radostný ruženec. „Prišiel na zem konať dielo spásy“. Zabudnime na pár chvíľ na čas a nechajme Ježiša aby sa na príhovor Panny Márie mohol v nás konať svoje dielo.

1. tajomstvo: Ježiš, ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala.
Anjel prichádza do stereotypu dedinskej všednosti a svojím pozdravom prekvapuje Máriu. Možno by ten istý pozdrav prijala úplne inak od kohosi na ulici. Ale od anjela...? Zrejme dosť dobre nechápala, čo anjel od nej chce. Pozdrav je však len úvod k tomu podstatnému: „Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš.“ Panna sa má stať matkou. Božou Matkou... Nechápe a celkom prirodzene žiada vysvetlenie. Gabriel jej to všetko vysvetlí a slávnostne zakončí: „Bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ Mária pochopila, že je to Boží plán. Nevedela, kam to povedie, nepoznala budúcnosť a nevedela ani o kríži... Ale verila, že ak ide o Božieho Syna, Boh sa postará... V tejto viere vykročila do neznáma. Jej slová „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ otriasli nebom, zemou i podsvetím. Mohla odmietnuť, ale neurobila to. Prijala Božiu ponuku... Celé stvorenie so svojím Stvoriteľom so zatajeným dychom počúvalo Máriino ochotné „prepožičanie“ svojho lona Bohu. Keď v tomto tichu doznelo jej „fiat - nech sa stane,“ všetko vypuklo v nevýslovný jasot. Boh sa chcel dať človeku a človek mu do v Márii dovolil... Dnes je na nás aby sme uverili Bohu, ochotne sa mu darovali a dovolili mu premieňať naše životy.

2. tajomstvo: Ježiš, ktorého si, Panna, pri navštívení Alžbety v živote nosila.
Na Márii i na Alžbete sa napĺňa slovo: „Bohu nič nie je nemožné.“ Veď „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ V oboch budúcich mamičkách je obrovská radosť. Ich srdečné stretnutie sa stáva oslavou Boha. Alžbeta nemala odkiaľ vedieť, že Mária je v požehnanom stave a napriek tomu spoznala, že má v lone Živého Boha. Tu je skrytá jedna veľká pravda: Pán sa dá poznať každému, kto je vnímavý na jeho hlas a dotkne sa každého, kto ho očakáva. Zároveň hovorí o tom, že Boh posväcuje vzťahy, ktoré sú zakorenené v ňom. Ak sa o Ježiša, ktorého denne prijímame do srdca budeme starať tak ako Mária a ak ho budeme očakávať tak ako Alžbeta, naše vzťahy sa zmenia. Dostanú nový rozmer a dynamiku vďaka tomu, že v blížnych rozpoznáme Ježiša a on bude vždy na prvom mieste. Len takto môžu naše vzťahy fungovať.

3. tajomstvo: Ježiš, ktorého si, Panna, v Betleheme porodila.
Žiaden muž nikdy nedokáže precítiť radosť ženy keď privedie na svet človeka. Myslím, že ani žiadne slová opisu nestačia... Mária priviedla na svet pravého Boha a pravého človeka v jednej osobe. „Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prišlo na svet.“ Prišlo nenápadne, ale narobilo veľký rozruch. Prišlo do smradľavej maštale a dostalo sa do najskvostnejších palácov. V tú noc, v jednoduchosti maštale Boh ponúkol človeku večný život. Skutočný dôvod na radosť... V tejto radosti sa akoby na chvíľku zastavil čas. Anjeli spievali o Láske Boha, mudrci sedlali ťavy, pastieri sa ponáhľali zistiť čo sa stalo a keď sa to dozvedel Herodes, „rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním.“ V týchto kontrastoch Mária možno ničomu nerozumela... Ale to nevadí. Netreba vždy rozumieť tomu, čo sa deje. Božie cesty nie vždy možno pochopiť. Alebo skôr, len zriedka ich možno chápať. Viera v to, že Boh sa postará aj keď nechápavo stojím vo svojej „maštali“ robí zázraky. Boh sa nám dal ako bezbranné dieťa. Vari by sa nepostaral o tých, ktorí sa mu chcú darovať?

4. tajomstvo: Ježiš, ktorého si, Panna, v chráme obetovala.
Obeta z poslušnosti zákonu priniesla udalosti hodné údivu. Jozef i Mária mali v čerstvej pamäti betlehemskú noc a napriek tomu sa „divili tomu, čo sa o ňom hovorilo.“ Azda preto, že neobyčajné Božie slovo – a ono je také vždy – udivuje aj v najobyčajnejšch chvíľach. Obetovanie detí Bohu bola v chráme každodenná udalosť... Zrazu prichádza Simeon. Ten zbožný starec by asi už nespočítal, koľko párov videl stáť v chráme s dieťaťom na rukách. Spoznáva Božieho Syna a proroctvom spúšťa Máriinu obetu: „On bude ustanovený na pád a na povstanie mnohých a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ Na tomto mieste sa môžeme priblížiť k tomu, čo je to obeta a čo znamená obetovať Bohu. Jedna štvrtáčka povedala na náboženstve: „Obeta je zrieknutie sa niečoho, čo patrí len mne.“ Ak sa zriekam niečoho, na čo mám výhradné právo, stávam sa slobodným pre Boha. Jediným, na čo ani Boh nesiaha je slobodná vôľa... Ak ju ponúknem Pánovi, On ju prijme ako najvzácnejší dar. Obetovaním seba Bohu dostanem od neho dar pravej lásky...

5. tajomstvo: Ježiš, ktorého si, Panna, v chráme našla.
Ježiš sa nestratil. Dobre vedel, kam ide. Šiel tam, kde išlo o veci jeho Otca. Tam našiel svoje miesto. Zaujímavé je, že Jozef a Mária išli do chrámu až po troch dňoch. Často sme im podobní. Chceme nájsť Ježiša, stretnúť ho, byť s ním, prípadne sa spýtať, prečo sa skrýva, prečo sa stráca z nášho pohľadu. Hľadáme ho všade; na všetkých možných miestach a vo všetkých predstaviteľných situáciách, často najvyšpekulovanejšími spôsobmi a pritom zabúdame, že je v chráme. Tam na nás stále čaká... Len my nie a nie na to prísť... Keď ho tam napokon nájdeme, sme schopní sa udivene spýtať: „Ty si tu? A prečo si tu? Prečo si nebol tam, kde som ťa hľadal?“ On sa len usmeje rovnako ako na Máriu a Jozefa a povie: „Prečo si ma hľadal? Nevedel si, že toto je dom môjho Otca a môj dom? Tam, kde si ma hľadal som nebol, lebo si ma tam nezaviedol. Chodím len tam, kde ma chceš vziať. Keď chceš ísť sám, choď, budem tu na teba s láskou čakať kým nezistíš, že bezo mňa nemôžeš nič urobiť...“ Pane, keď sme ťa konečne našli, prosíme, poď a ostaň vždy s nami...