Ak otváram svoje srdce druhému len preto, aby som bol obdarený, vyjdem naprázdno.
Ak otváram svoje srdce, lebo ma ten druhý zaujíma, lebo cítim jeho biedu, lebo s ním súcitím, lebo mu chcem pomôcť, vtedy budem bohato obdarený.
Ak dávam, pretože ja sám potrebujem náklonnosť alebo prijatie, čoskoro sa budem cítiť vyčerpaný.
Keď však dávam, lebo sám som dostal dosť lásky a stále ju aj od Boha dostávam, vtedy budem obdarený tým, že dávam. Keď druhý človek chápe, že ho chápem a odchádza odo mňa ľahší, vtedy aj ja sám budem obohatený. Prostredníctvom mňa niekto dostal viac života. To vo mne vzbudí pocit vďačnosti a radosti. Vnútorne môžem Bohu ďakovať, že sa stretnutie vydarilo a že ten druhý mohol ísť domov posilnený a zmenený.
Póly sebalásky a lásky k blížnemu nestoja vedľa seba a nie sú ani vo vzťahu nadradenosti a podradenosti, ale do seba rovnocenne zapadajú. S láskou k blížnemu nemôžem čakať dovtedy, kým sa mi vydarí láska k sebe. To by som musel čakať hádam až do smrti. V láske k sebe budú vždy aj nedostatky. Keď hovorím, že láska k sebe a láska k blížnemu do seba zapadajú, znamená to, že raz sa prikloním k jednému, inokedy zasa k druhému pólu. Ale často sú to oba póly súčasne. Keď som pomohol inému, cítim aj novú kvalitu lásky k sebe. Som vďačný za seba samého a za schopnosti a srdečnosť, ktorými ma Boh obdaril.
Anselm Grün – Hľadanie vnútornej rovnováhy
