Je možné, aby človek žil dobrým, spravodlivým a slušným životom aj keď nemá vo svojom živote miesto pre Boha?
Z určitého hľadiska to možné je, ale je to dosť relatívne.
Povedzme, že ste človekom dodržiavajúcim väčšinu Božích prikázaní, resp. vo vzťahu k človeku s istými len malými prešľapmi dodržiavate všetky prikázania vzťahujúce sa na človeka - na svojho blížneho.
Ak Boh a zároveň večný život neexistuje, je takmer jedno ako žijeme, aj keď život podľa Božích prikázaní by bol aj v takomto prípade najlepšou voľbou, vedúcou k najspokojnejšiemu životu.
Ak však Boh a večný život je, a Boh je ten, ktorý o mňa aj o Teba stojí, či už žiješ dobre alebo zle, potom spôsob akým prežijeme náš život, má pre nás oveľa hlbší význam. Ak Boh stojí práve o vzťah lásky s nami je to svojim spôsobom celkom logické. Už na tomto svete, aby sme v našom živote mohli prežívať spokojnosť, pretrvávajúce šťastie, a nie len chvíľkovú, povrchnú radosť, podmienkou je milovať a byť milovanými. Ak tieto podmienky nie sú splnené, resp. táto potreba nie je uspokojená, potom je život človeka viac či menej, minimálne duševným trápením. Okrem toho, že má človek potrebu milovať a byť milovaný, (ktorá môže byť formulovaná napr. v psychológii rôznymi inými spôsobmi, ale podstata je vždy tá istá) je ďalšou zo základných psychologických potrieb človeka aj potreba otvorenej budúcnosti (Matějček). Môžeme pod ňou vnímať v istej fáze života práve večný život po smrti.
Ako učí aj kresťanstvo, práve Láska je to prečo žijeme a prečo sme boli stvorení a túžime ju prežívať stále. Láska je založená však na vzťahu. Plne uspokojujúci vzťah lásky môžeme dosiahnuť, zdá sa, len vo vzťahu dokonalej lásky s Bohom, vo večnom živote s Ním a s ostatnými dušami. Jeho lásku a vzťah s Ním jednoducho potrebujeme, aby sme mohli byť šťastní! Aj dodržiavanie určitých Božích pravidiel má svoj zmysel, ako dodržiavanie istých pravidiel v každom vzťahu, aby bol ten vzťah zdravým a šťastným vzťahom. Tam kde sa pravidlá porušujú, znamená to, že niektorá zo strán o tú druhú osobu vo vzťahu nestojí. Nestojí o radostný život s ňou.
Boh ma nútiť do vzťahu lásky nebude, nebola by to láska, nebol by to vzťah lásky. Z tejto dedukcie však vyplýva, že ak som „dobrý“ človek, je to chvályhodné, ale ak nestojím o Boha a o vzťah Lásky s Ním, všetko, celý môj život je k ničomu, taký život je márnosť. Zároveň je to absurdnosť, keďže človek nestojí o to kvôli čomu bol vlastne stvorený a po čom vo svojej najvnútornejšej podstate túži.
- blog používateľa Igor Barták
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač