Môj manžel nie je kresťan. Hovorí, že „zahmlene“ verí v Boha. To je všetko! Keď sme sa spoznali, hovorila som si: „Keď sa vezmeme, obrátim ho“. Pokúsila som sa o to. Na začiatku nášho manželstva som ho s láskou a neobratne nútila, aby ma sprevádzal na omšu a zároveň som mu tvrdila, „že je celkom slobodný“. Prinútila som ho k niektorým náboženským úkonom, potom ho to omrzelo. Je pravda, že pokiaľ ide o mňa, moje úsilie ochabovalo. A tak som sa ustálila na pravidelnú náboženskú prax, ktorá upokojovala moje svedomie.
Našťastie rozhovory s mojou priateľkou, ktorá sa stretá s rovnakým problémom ako ja, účasť v spoločenstve kresťanov, ktorí pravidelne spoločne konajú to, čomu hovoríme „revízia života“, postupne zmenil môj spôsob videnia a konania.
Toto sme s priateľkou postupne pochopili a zaznamenali.
Obrátenie je slobodný čin. Je to sloboda Boha, ktorý nás pozýva, sloboda človeka, ktorý odpovedá. Je to v Ježišovi odpoveď lásky na vyznanie lásky.
Každý ľudský nátlak, každé citové vydieranie teda brzdí skutočnému obráteniu, lebo obmedzujú slobodu a mrzačia človeka.
Nikto nemôže „dať“ vieru druhému. Viera sa rovnako nezrodí z rozumovania a dokazovania (čo neznamená, že o viere a o svojej viere nemôžeme uvažovať). Ona je dar, ktorý dostávame zadarmo od Boha. Láska sa ponúka, ale nikdy sa nevnucuje.
Boh si necháva iniciatívu pre stretnutia lásky. Niekedy svoje dieťa posunie a ono sa v náhlom osvietení vrhá na kolená, znenazdania „vidí“, bez toho, aby vedelo, odkiaľ k nemu prichádza Svetlo.
A Boh sa obvykle skrýva pod „spôsobom“ blížneho a v našom modernom svete to v súčasnej dobe robí snáď ešte častejšie.
Obrátenie je teda často predovšetkým obrátením k „druhému človekovi“, k iným ľuďom.
Obrátiť sa v skutočnosti znamená „zmeniť smer“. Nepostupovať už v zmysle seba samého, ale v zmysle darovania seba.
Michel Quoist: Bùh mě čeká (karmelitánske nakladatelství)
