Človek sa nenarodil pre pôžitok, ale pre radosť.
Paul Claudel

Nie je nič zlého v tom, keď niekto s chuťou zahryzne do jablka, so záľubou zdvihne pohár vína, s pôžitkom sa vznáša vo valčíkovom rytme, rozumie dobrému žartu. Nie, na pôžitku človeka nie je nič zlého.

Ale srdce sa ním nenasýti. Pôžitok nepreniká hlbšie, nedotýka sa srdca. A srdce predsa túži po tom, čo ho obšťastňuje, nadchýna, obdarúva, obohacuje. Po čom srdce túži, je také vzácne, že básnik rezignuje: „Srdce žiada priveľa“ (Holderlin).

Nenarodili sme sa pre pôžitok, ale pre radosť. Pôžitkov dnes máme neobyčajne mnoho a sú veľmi rozmanité. Ale popri nich, lepšie povedané s nimi, rastie všeobecná neradostnosť. Pôžitok je slasť pre nervy, rozkoš pre zmysly. Radosť však je vecou srdca, svetlom duše. Pravdaže, zmysly môžu sprístupniť vchod do najvnútornejšej komôrky srdca: veď uchom vnímame spev slávika, okom farebnú krásu západu slnka, stiskom ruky skúsenosť prítomnosti. Ale až potom, keď tieto skúsenosti preniknú hlbšie, keď v nich prežijeme pokoj a krásu, keď sa stanú zavolaním lásky, lásky volajúcej a odpovedajúcej, až potom sa najhlbšej túžbe dostane naplnenia.

Pôžitky môže svet dávať a odopierať. Radosť môže srdce prijať a zachovať.
A sv. Augustín hovorí:
„Duša sa živí tým, z čoho má radosť.“

Z knihy: Max Rössler – Objav radosť