Išla som na návštevu.
Žiadne veľké prípravy,
stresovanie,
čo si oblečiem,
čo zoberiem so sebou...
Tieto starosti teraz odpadli.
Veď to bola taká „obyčajná“ návšteva.
Vlastne, chodím na ňu už roky,
dá sa povedať, že skoro denne,
teraz to však bolo v inom čase,
ako to obvykle býva.
Domáci Pán bol, ako vždy, doma.
A mal na mňa, ako vždy, čas.
Mohli sme sa porozprávať.
Len mne sa, dáko, nechcelo hovoriť.
Nakoniec,
veď ma pozná, ako vlastnú dlaň, dobre vie, na akú tému by som zase začala...
A tak som tam, u Neho, len sedela,
a vychutnávala si tú chvíľu.
A vlastne, trochu som aj rozmýšľala.
O tom,
že Boh je síce všade s nami,
a predsa nás stále pozýva, aby sme prišli aj k Nemu domov.
Určite nie preto, že by Mu bolo doma samému smutno,
ale preto,
že u Neho doma,
všetko, čo prežívame,
(hľadania, neistoty, smútky, zranenia, plány, radosti, šťastie...),
dostáva inú podobu.
A aj keď sa v okamihu nič nezmení,
(Boh spravidla nerobí veľké gestá),
mení sa naše vnútro.
Možno len tak celkom máličko, ale meníme sa.

A aby ste si nemysleli,
nechcem teraz tu o tom, že je to tak, nikoho presviedčať.
Načo?
To by bolo celkom zbytočné.
O tom sa môže presvedčiť každý sám.