Práve v poslednom období si uvedomujem akým veľkým darom je pre mňa viera – mnoho ľudí ešte aj v dnešnej dobe o Bohu nepočulo, nepocítilo Jeho prítomnosť a ja, vďaka mojej rodine a mojim priateľom, môžem každým dňom bližšie a bližšie spoznávať pôsobenie Boha v mojom živote. Na cestu viery ma priviedli moji rodičia, oni boli prví, ktorí mi ukázali, že je tu Niekto, kto ma stvoril s láskou, a kto sa o mňa neustále stará. Ale viera, ktorú mi odovzdali moji rodičia by mi nestačila, ak by som vieru nerozvíjala, nebudovala svoj osobný vzťah s Bohom. Musela som prejsť rôznymi zápasmi, a stále prechádzam, aby sa Boh, ku ktorému ma viedli moji rodičia stal mojím osobným Bohom, aby sa viera mojich rodičov stála mojou osobnou vierou. Udržať si vieru vštepenú rodičmi je niekedy náročné, napríklad, keď jeden z nich prestane veriť v Boha – zo začiatku nás s bratom obaja rodičia viedli k viere, ale v období môjho dospievania ocino prestal chodiť do kostola, začal sa z viery vysmievať a brat, ktorý v ňom videl príklad, ho v tom napodobňoval. A v tomto čase som si i ja musela prejsť obdobím, kedy som hľadala odpovede na otázky, prečo mám vlastne veriť. Je to, k čomu ma moji rodičia viedli naozaj pravda? A tak začala moja osobná cesta hľadania Boha. A k čomu som došla? Určite nie som ešte na konci, to budeme všetci až vtedy, keď uvidíme Boha z tváre do tváre. Ale dnes viem, komu verím a prečo verím.
Verím v Boha, pretože neverím, že tento svet vznikol ako jedna veľká náhoda. Verím, že na jeho počiatku stál Niekto, kto všetko stvoril s láskou a pre lásku. To, čo my, ľudia, robíme s týmto svetom, je už iná vec... Ale toľkú krásu mohol stvoriť len Boh. Tento svet ukrýva v sebe toľko nádhery, toľko maličkostí, ktoré by nevznikli samé od seba, keby ich Boh nechcel, keby ich nestvoril pre nás ľudí.
Verím v Boha, pretože Boh prvý veril mne. Stvoril ma s láskou, nevznikla som náhodne. Boh ma chcel, Boh vedel, že v tomto svete budem potrebná. To, že si to tak málokedy uvedomujem, je už druhá vec... Ale jedno viem – bola som v Božom pláne, mám vo svete úlohu, ktorú mám splniť. A keď Boh verí mne, prečo ja nemám veriť Jemu?
Verím v Boha, pretože On je ten, ktorý mi pomáha v každej situácií. On je ten, o ktorého sa môžem dennodenne oprieť. Keď prežívam ťažké chvíle, rozmýšľam, ako ich prežívajú vo svojom živote neveriaci ľudia. Na koho sa spoľahnú v náročných situáciach? Stačí, že príde ťažká skúška v škole, a ja sa už nemôžem spoliehať sama na seba. Viem, že som slabá, veľa vecí neviem, nedokážem, ale v jednom som si istá – je tu Niekto, kto je všemohúci a vševediaci, a ja sa môžem práve na Neho spoľahnúť. On je mojou oporou v situáciach, kedy si neviem poradiť. Duch Svätý je ten, ktorý mi prichádza na pomoc, keď neviem ako ďalej. Viera v Boha ma drží nad vodou, keď mám pocit, že ma starosti potopia. Boh je ten, ktorý ma vedie, ak svoju ruku dám do jeho rúk a dôverujem mu.
Verím v Boha? Áno! Nepochybujem o ňom, som si istá, že Boh je, že stvoril svet, že stvoril každého z nás. Ťažšia otázka pre mňa skôr je – verím Bohu? Verím, že všetko, čo koná v mojom živote, v živote mojich blízkych, mojich priateľov je správne? Nie vždy. Prídu chvíle, kedy mu neverím, kedy mu nedôverujem, že to čo robí, dobre robí. Ale Boh si vždy nájde cestu, ktorou ma znovu presvedčí, že On vie, čo je pre každého z nás najlepšie. A tak sa dennodenne môžem presviedčať, že ,,tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28).
Preto verím v Boha, ale dôverovať a veriť mu – to je niečo, čomu sa každý deň učím.