Zúčastnil som sa so svojimi kolegami pohrebu vedúceho našej kancelárie. Išiel som tak na jednej strane z povinnosti, ale tiež aj preto, že som si zosnulého jednoducho vážil.
Kňaz ho vo svojej reči pochválil niekoľkými rozumnými, ale pravdivými slovami. Na záver povedal. „Bol výnimočnou osobnosťou.“
Ja si to myslím už dlho. Toho muža som skutočne obdivoval. Vyštudoval menej škôl, než ostatní, Možno bol menej inteligentný a menej nadaný, dokázal však, aby ho ľudia počúvali, aby ho rešpektovali. Presadzoval sa ani nie tak svojimi intelektuálnymi znalosťami, ale praktickými schopnosťami a zvlášť tým, čím bol on: svojou „ľudskosťou“. Viem dokonca, že bol skutočným kresťanom a niektorí, ktorí sa s ním stretli, boli osvietení, posilnení, vďaka nemu znovu našli pokoj, ktorý už čiastočne strácali.
Prečo niektorí ľudia, keď s nimi človek príde do styku, vzbudzujú rovnako ako on túžbu rásť a nechávajú za sebou stopu, ktorá nás vyzýva, aby sme ju nasledovali? Takí ľudia ma vždy fascinovali, lebo keď som bol malý, sníval som o tom, že zo mňa bude „niekto“. Možno v tom bola pýcha, ale celkom určite to bola túžba viac slúžiť. Ale zvolil som si k tomu dobré prostriedky?
Dnes večer som o tom pred Pánom premýšľal. .
Michel Quoist: Bùh mě čeká