Poslednou nedeľou, ktorú sme prežívali 27.11, sme začali nový liturgický rok. Neoslavujeme ho síce tak veľkolepo ako príchod nového kalendárneho roka, ale aj tento čas by nás mal viesť k tomu, aby sme sa zastavili a zamysleli. Nad čím?

Nad tým, čo sme počas uplynulého liturgického roka prežili, ako sme podrástli vo viere, v láske k Bohu i k blížnym, čo nám tento rok dal, možno i vzal, v čom nás posunul dopredu.

Nad tým, že Boh nám v tomto čase adventu chce byť blízko, bližšie ako tomu bolo doteraz, Obdobie štyroch týždňov, ktoré predchádzajú sláveniu vianočných sviatkov, nám Boh nedal zbytočne. Majú byť pre nás časom prípravy, časom, kedy nanovo otvoríme svoje srdce Bohu.

Nad tým, aby sme venovali viac zo svojho času Bohu v modlitbe. Nemôžeme celé dni sedieť v kaplnke a modliť sa, ale i tak môžeme celý náš deň posväcovať a žiť v Božej blízkosti. Pomáhajú nám v tom napríklad strelné modlitby, ktoré v priebehu dňa vysielame k Bohu. Niečo sa mi nevydarilo? ,,Pane, pomôž.“ Znovu som zlyhal? ,,Pane, odpusť.“ Potešilo ma niečo? ,,Vďaka Ti, Pane.“ Príležitosti je veľa. Počas celého dňa sa nám stávajú rôzne situácie - príjemné i nepríjemné, stretávame rozličných ľudí – sympatických i tých menej sympatických, ale jedným si môžeme byť istý. Všetko to, čo prežívame, ak to odovzdáme Bohu, prinesie v našom živote požehnanie. A to nielen tie dobré, pekné veci, ale i to ťažké, čomu sa často bránime. Mne napríklad pomáha v priebehu dňa upriamiť svoje srdce k Bohu modlitba breviára. Obsahuje modlitby, ktoré sa modlia počas celého dňa. Ráno začína modlitbou invitatória: ,,Pane, otvor mi ústa, aby som velebil tvoje sväté meno, očisť mi srdce od zbytočných, hriešnych a iných myšlienok, osvieť mi rozum a zapáľ srdce....“ A takto s modlitbou na perách začínam svoje dni. V priebehu dňa sú to ďalšie hodinky dňa – posvätné čítanie, ranné chvály,... až po posledné kompletórium. A tu, pred nočným spánkom, prosím Boha o odpustenie všetkého, čo som urobila zle a prosím o to, aby som ráno s radosťou vstala. To je pre mňa spôsob modlitby, ktorý mi pomáha upriamiť i počas dňa zrak na Boha. Každému vyhovuje iné, preto je dobré skúmať to ,,pravé orechové“ pre mňa.

Nad tým, aby sme viac zo svojho času venovali blížnym, aby sme boli vnímavý na ich potreby, na to, v čom im môžeme pomôcť. V evanjeliu na nedeľu Krista Kráľa sme počuli: ,,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Môže to byť výzva i pre toto obdobie, aby sme si viac všímali ľudí, ktorých dennodenne stretávame a boli ochotní im pomôcť, darovali im svoj čas, úsmev, pomocnú ruku.

V tomto adventnom období môžeme často počuť o tom, aby sme sa zastavili, stíšili a venovali čas Bohu. Ale dá sa to? Advent je pre väčšinu ľudí časom zhonu a stresu. Už zopár dní sa stretávame s tým, ako sa nám ľudia (možno i my samy), sťažujú, že o chvíľu tu už máme Vianoce, a oni ešte nemajú kúpený ani jeden darček, nič pripravené, okná neumyté,... Vianoce neprinášajú iba pohodu, príjemnú atmosféru, ale pre väčšinu ľudí aj stresy, aby všetko bolo tip top. Samozrejme, je dobré sa na Vianoce pripraviť z každej stránky. Ale určite nie na úkor toho, že kvôli týmto veciam budem nepokojná, nervózna z toho, čo všetko mi chýba, čo nestíham. Obdobie adventu, napriek toho, čo všetko v ňom prežívame (nakupovanie darčekov, upratovanie, blížiace sa skúškové obdobie, stresy v práci,...), má byť pre nás radostným časom. Časom, kedy budeme mať čas pre Boha, čas pre seba i pre druhých ľudí. Časom pokoja, ktorý si nedáme vziať zhonom, zbytočným naháňaním sa za vecami, ktoré nie sú najdôležitejšie. Časom modlitby, kedy dovolíme Bohu, aby sa počas vianočných sviatkov narodil nielen v jasličkách, ale predovšetkým v našich srdciach.

Preto majme odvahu zastaviť sa a prežiť čas adventu pokojne a radostne, aby bol pre nás duchovnou prípravou na to, čo budeme o štyri týždne sláviť.