/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Dokonalosť (napr. krása, dobro a pod.) samé o sebe neobsahuje nijaké obmedzenie. Preto rôzne stupne a obmedzenosť dokonalosti všetkého vo svete vyžadujú nejakú príčinu, absolútnu dokonalosť, ktorá tieto dokonalosti rôzne rozdelila a obmedzila.

Keby veci mali svoju dokonalosť samé zo seba, mali by ju v plnej miere, tak ako je v jej pojme a nie v obmedzení. A tak sa len rozlične blížia k tomu čo je najdokonalejšie.
Kto má absolútnu plnosť Božieho bytia, musí nevyhnutne byť nekonečne dokonalý a celkom nezávislý od všetkého iného. Keby nemal všetku mysliteľnú dokonalosť, mohol by sa meniť. Je teda nemeniteľný. „Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ (Ž 102,28) „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu.“ (Jk 1,17) To neznamená, že je stuhnutý, nehybný. Biblia hovorí o živom Bohu, Pánovi a Tvorcovi všetkého živého. Len on má absolútnu intenzitu života sám v sebe, bez toho, že by ju od niekoho prijal.
Ako taký však musí byť aj celkom jednoduchý. Len v skutočnej jednoduchosti je podstatná krása a pravda. Pretože zloženosť a zložitosť vždy dokazuje komplikovanosť a nedokonalosť. Zložením dostávame práve niečo, čomu ešte niečo chýbalo.
Boh podľa toho môže byť len jediný, pretože okrem neho žiadna najvyššia dokonalosť nie je. Keby totiž nebol jediný, nemal by všetku dokonalosť, nemal by tú, ktorú by mal druhý boh. A keby si boli vo všetkom rovní, chýbalo by mu bytie toho druhého. Nakoniec ak je pojem Boha pojmom prapríčiny všetkého bytia, potom keby bolo viac bohov, nebol by Boh príčinou všetkého, totiž nebol by príčinou druhého boha, nebol by teda Bohom a Pánom všetkého. „Ak nie je Boh jeden, potom nie je vôbec žiaden.“ Hovorí už Tertulián. Podľa toho ďalej všetka nedokonalosť musí byť u Boha vylúčená.