Fotka, ktorá pre mňa veľa znamená, lebo veľa zmenila.
Áno, veľa ma stála, lebo tesne predtým, ako ma ktosi vyfotil, som bojovala s tým, či mám byť sama sebou a zdvihnúť ruky, a pritom riskovať, že budem zaručene jediná rehoľná sestra počas chvál na Kvetnom víkende v Banskej Bystrici(roku Pána - dávno:)), ktorá sa tak modlí, alebo sa jednoducho prispôsobiť situácii. A ostatným sestrám.
Stálo to za to! Riskla som. Boj som vyhrala a ostala sama sebou.
Keď som cítila na tvári blesk, povedala som si: "No zbohom! Kto vie v akých novinách sa nájdem na titulke!" Nestalo sa. Našla som však niečo iné... S odstupom rokov stále jasnejšie vidím, čo mi ten boj daroval. Odišla som obdarovaná. Čiže- fotka veľa stála, a ešte viac dala.
Ako obyčajne, ani dnes vám nenaservírujem všetko polopate.
Pre tých, ktorí sú po prečítaní zmätení a zvedaví, že neprezradím viac, ponúkam aspoň polopatistické ponaučenie. V podobných bojoch si nezabudnite pripomenúť:
SOM IBA TÝM, KÝM SOM PRED BOHOM A NIČ VIAC (ani menej)!
-----------------------------------------------------------
BTW: Začala som čítať knihu: "Kým si, keď sa nik nepozerá?" http://www.kumran.sk/kym-si-ked-sa-nik-nepozera-p-13038.html
Táto skúsenosť mi však dáva otázku: "Som vždy sama sebou, aj keď sa pozerajú?"
- blog používateľa S.Frantiska OSF
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač