Verím alebo stále blúdim?

Keď som bol ešte v seminári v Bellune, často sa stávalo, že vták zablúdil vo veľkých oblokoch a uviazol v priestranných chodbách. Úbohé stvorenie znova a znova narážalo do okien bez toho, aby zbadalo, že je tam sklo. Bolo počuť, ako sa s celou silou vrhá do neviditeľnej prekážky, celé ustrašené odlieta, aby o chvíľu znovu narazilo na sklo, vždy s tým istým výsledkom. Bolo treba otvoriť ďalšie obloky, aby konečne vyletelo von.
Tak je to niekedy s tým, kto neverí: Vábi ho svetlo, viera, ťahá ho týmto smerom, ale stále naráža na nejakú neviditeľnú prekážku. Ak Boh prekážku neodstráni a neroztvorí obloky, neveriaci nemôže vyviaznuť zo svojej nevery. Ak niekto chce veriť, to „nezávisí od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva“ (Rim 9, 16) .
Až potiaľto ťažkosť nie je taká veľká. Stane sa, pravdaže väčšinou, ak uvážime, že Boh svoje zmilovanie neodopiera nikomu; potom vidíme, že niektorým sa oblok nikdy neotvorí a sklo nikdy nezmizne. To je ťažký teologický a psychologický problém. Pokúsim sa ho objasniť.
Pokiaľ ide o vieru, Boh zvyčajne zasahuje mnohorakým spôsobom. Prvý zásah je ten, že Boh pôsobí „v nás“ a „bez nás“. Teológovia to nazývajú prebúdzajúcou a predchádzajúcou milosťou. Neveriaci spí, Boh ho zobúdza a hovorí: „Poďme z postele!“ Je chorý, Boh mu dáva do ruky liek a hovorí: „Vezmi!“ Potom sa stáva, že ten, kto neverí, je naraz postavený do situácie, že začne rozmýšľať o problémoch duše a náboženstva; stáva sa prístupným pre vieru.
Po tomto prvom zásahu „bez nás“ pracuje Boh „s nami“ a žiada našu slobodnú spoluprácu. On je ten, kto nás zobudil, ale vstať z postele musíme už sami, aj keď pri tom stále potrebujeme jeho pomoc. Božia milosť je plná sily, ale nikoho nechce nútiť; má svoju svätú silu, avšak slobode nechce niečo násilne nanútiť, ale chce vzbudiť lásku.
Prečo nemáme takú vieru ako sv. Pavol a sv. Augustín? Lebo Boh nám túto milosť nepreukázal. A prečo nám túto milosť nepreukázal? Lebo sme na jeho vnuknutia nereagovali. Prečo sme nereagovali? Pretože sme ako bytosti so slobodnou vôľou slobodu zneužili. Prečo sme slobodu zneužili? Teraz je to tvrdé. Netreba nad tým špekulovať. Teraz je lepšie myslieť na budúcnosť, a nie na minulosť, a načúvať, čo nám hovorí sv. Pavol: „Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo.“ (2 Kor 6, 1).

Albino Luciani - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 05.09.2011 - 05:51
    Žijem obyčajný život. Nič moc. Obyčajné bývanie, obyčajné zamestnanie, obyčajné sny... A nado...
  • 03.09.2011 - 10:45
    „Kresťania sú ako hnoj: ak ho porozhadzujete po poli, bude vďaka nemu všetko lepšie rásť, ak ho...
  • 02.09.2011 - 20:37
    Poznáte to. Rady od nevidím do nepočujem, od pondelka až po dvere spovednice. Novokňaz by sa možno...
  • 29.08.2011 - 21:06
    Pozývam. A dávam vám týždeň na premyslenie, či sa pridáte v modlitbe k našej novobanskej komunite...
  • 28.08.2011 - 14:17
  • 27.08.2011 - 21:17
    Nervy! Tretíkrát zničení ako frontoví vojaci, tretíkrát páchnuci ako stádo tibetských kôz,...
  • 27.08.2011 - 19:21
    Venované všetkým, ktorým som povedala, že raz do týždňa niečo napíšem... A nenapísala som. Nazvať...
  • 27.08.2011 - 10:59
    V nedeľu, má byť možnosť pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život. Mnohí dokážu...
  • 26.08.2011 - 09:08
    Teda aspoň u nás na sídlisku sa to k tomuto ideálu až nebezpečne približuje.
  • 20.08.2011 - 21:47
    Bol to taký obyčajný narodeninový deň. Ja som oslávil tie svoje a niekto sa narodil. Druhýkrát.