Rozbehli sa predvolebné kortešačky. Ľudia z jednotlivých strán sa zviditeľňujú, sľubujú, lákajú voličov. Aj nedávno, v Topoľčanoch, vystúpil politik, ktorý nám tu už vládol štyri roky. Mnohí jeho vládnutie prekukli, mnohí ešte nepochopili a mnohí sú stále neprebudení. Topoľčianska „čapkáreň“ vítala „lídra“ ľavice s potleskom. Sála naplnená prevažne ľuďmi dôchodcovského veku vítala svojho boha.
„Nechceme mať také dôchodky, aké sú inde, ale aspoň päťsto – šesťsto eur,“ zdôveruje sa jeden z dôchodcov. „Pán Fico nám ich sľúbil. Tak, kohože budem voliť?“
„Čapkáreň“ vrela, tlieskala. Moderátor moderoval, speváci spievali, premietačka chrlila na plátno prechmaty súčasnej vlády. Na tie vlastné kauzy, pán Fico, akosi zabudol. Zabudol, národ zabudol, aj prítomní dôchodcovia zabudli. Veď stačí mať dar reči, ukázať súčasnosť v tých najčernejších farbách, a minulosť už nikoho nezaujíma.
„Povedali, že budúce vládnutie bude cestou do pekla. My sa však cesty do pekla nebojíme,“
parafrázujem slová Róberta Fica, vyslovené pred topoľčianskym publikom.
Ja sa cesty do pekla bojím a nechcem sa do neho dostať. Neviem, ako vy, milí čitatelia? A vy, pán Fico, máte dvere otvorené. Nech sa páči!
- blog používateľa Milan Škvarenina
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač